desjano

Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať… Bola tma, hoci malo byť leto. Hviezdy sa zbierali na jednom mieste. Chystali sa všetky odísť. Horieť, zaniknúť. Pochopil […]

Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho. Som na vysokom mieste, priepasti a hlbiny, voda, pribudli mi šediny a vrásky. Skaly naberám ako loď naberá a čerí vodu. Som vtákom a som plazom. Som divokou […]

Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty […]

Možno mu to nie je príjemné. Hľadí priveľa očí. Obchádza. Stále chodí dookola. Dotýka sa dreva. Hľadia spokojne. Sú ako búrkové oblaky a on chce, aby pršali. Hľadia nevraživo. Vedia, že ho zabijú. Sám. Sám sa im vydal do rúk. Nechal nosiť drevo. Čudujú sa. Tak znalecky hľadí na jednotlivé kusy. Skoro ich obdivuje. Možno šomre, možno si spieva. Nie je dnes trochu […]

Hory sa ukryli do diaľok. Mraky pokrčené čakajú lepšiu príležitosť zmoknúť. Čakajú ma. Obloha vystúpila do výšok. Pôda je mokrá. Dlho prší. Boh sa ma pýta toľko vecí. Pýta sa ma viac vecí ako sa ho pýtam ja. Stojím, sedím a ľahám si. Zem je stále mokrá. Chvíľa vypätia, kým život odíde k tomu, ktorý ho daroval cez otvor pokory. Kým sa vráti, celý […]

Nehmotne pribúda priestor. Je to niekde vzadu. Prechádzajú iné zvieratá. Počasie je dobré. Breeze. Povieva jemný vánok. Počuť len kĺzanie. Napredujeme. To je pozitívne. Ohliadam sa. Všetko je na svojom mieste, tak dopredu. Popruhy všetko mocne zvierajú. Jedna hora, jeden ľad, jedno nepoznanie. Postupné opadanie hmly, kým sa celkom rozjasní. Kým sa ma dotkne ruka, čo tu už […]

Cez deň… tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie… Zdanie čoho… Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc […]

Obchádzal kaluž. Nemohol som ho vidieť. A práve preto sa do nej nepozrel. Nepozeral. Brloh bol neďaleko. Kdesi pod svahom. Lesu ešte vládne lístie. Kráča. Je sám. Na štyroch nohách. Zima bola dlhá. Je vychudnutý. Les sa zdá temný a prázdny. Ktosi kdesi povedal, že svetlo hviezd je mrazivé. A slnko obchádza ľahkou nohou všetko, čo sa mu dnes nepozdá. Kráča. Nikto […]

Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by – som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty. Tak bež alebo sa rozbehni alebo niečo hoď. Len nestoj, nestoj, len nespor na horší čas a daj mi niečo pekné. Tri krát denne […]

Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. […]