Príliš cudzie. Vzdorovité. Vzdialené. Hory. Hoci možno pútavé. Prečo sú vždy také potemnené? Všetko zakrývajú. Kontúry vrchov v blízkom obzore, ktorý ma zadúša a unikám. Aj on prechádza krajinou. Ide za mnou. Jeho kroky nikde nebadať. Hľadám ich. Programovo, účelne, hoci s nádychom preferencie náhodilých jaovov. Pretože koľajnice, áno, koľajnice, to je už […]
Pokračovanie článku
