desjano

Nehmotne pribúda priestor. Je to niekde vzadu. Prechádzajú iné zvieratá. Počasie je dobré. Breeze. Povieva jemný vánok. Počuť len kĺzanie. Napredujeme. To je pozitívne. Ohliadam sa. Všetko je na svojom mieste, tak dopredu. Popruhy všetko mocne zvierajú. Jedna hora, jeden ľad, jedno nepoznanie. Postupné opadanie hmly, kým sa celkom rozjasní. Kým sa ma dotkne ruka, čo tu už […]

Cez deň… tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie… Zdanie čoho… Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc […]

Obchádzal kaluž. Nemohol som ho vidieť. A práve preto sa do nej nepozrel. Nepozeral. Brloh bol neďaleko. Kdesi pod svahom. Lesu ešte vládne lístie. Kráča. Je sám. Na štyroch nohách. Zima bola dlhá. Je vychudnutý. Les sa zdá temný a prázdny. Ktosi kdesi povedal, že svetlo hviezd je mrazivé. A slnko obchádza ľahkou nohou všetko, čo sa mu dnes nepozdá. Kráča. Nikto […]

Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by – som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty. Tak bež alebo sa rozbehni alebo niečo hoď. Len nestoj, nestoj, len nespor na horší čas a daj mi niečo pekné. Tri krát denne […]

Všetko dobré môže byť vzdialené. Všetko je otázkou akurátneho naladenia a pohľadu. Môže to byť dobré, môže to byť zlé. Žijeme príliš nerozhodne. Lenže ja neviem, či žijeme. Bralo je vysoké. Skala je tvrdá. Veľa vecí je len zatiaľ. Je to tak, že keď sa pohľad uprie na strmé lúky a na skaly, ktoré pretrhli pokoj zeme, už vidno iba nebo. Iba samotné nebo. […]

Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobilo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť – samozrejme, že viem na čom som letel – mohol to byť… vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho […]

Príliš cudzie. Vzdorovité. Vzdialené. Hory. Hoci možno pútavé. Prečo sú vždy také potemnené? Všetko zakrývajú. Kontúry vrchov v blízkom obzore, ktorý ma zadúša a unikám. Aj on prechádza krajinou. Ide za mnou. Jeho kroky nikde nebadať. Hľadám ich. Programovo, účelne, hoci s nádychom preferencie náhodilých jaovov. Pretože koľajnice, áno, koľajnice, to je už […]

Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať […]

Kvety rastú dolu a kvety rastú hore. Dobre. Dobre. Nechajme to. Západnou stranou sa rysuje stráň a kopec. Nad kopcom vidno oblohu a pod oblohou kopec. V oblohe iné kopce a v kopcoch iné oblohy. Kvety utekajú po lúke. Prihlúplo som sa usmial, myslel som si, že ma nevidia. Oni sa o mne rozprávali. Myslím tuto tieto, tu z kraja. Aké triviálne… Pomyslel som si. A to až do […]