desjano

Cez deň… tam treba zájsť! A všetko bude veľmi zreteľné. Púhe zdanie… Zdanie čoho… Mozog je menší smaltovaný hrniec, kde sa to v noci najviac varí. Kde kvasí opojenie hrôzou a ráno je človeku zle. Noc je miesto pre bdenie. Jedinec buď neskoro zaspí alebo skoro vstane. A ešte oboje. Noc nenechá nič ako bolo cez deň. Noc sa zdá ako zahynutie, ale noc varí. V hrci mojej hlavy. Odniesol by som svoju hlavu… Nie… ráno sa tam treba vrátiť. Odniesol by som svoju hlavu… Zaniesol na iné miesto a vrátil by som sa. Ráno sa tam treba vrátiť. Zistiť skutočný stav. Možno tam naozaj je. Nie…. za tmy nie…. človek by mohol spadnúť. Noc je priestor na sny, na tie najstrašnejšie, ušité presne na mieru hmly neviditeľna, ktoré je všade okolo viac ako viditeľno. Ja už nikdy viac nezostúpim na zem.

Možno práve dnes bude počuť môj hlas. Ozvenou…

Jedna priepasť, jeden dom. Jeden sen, jedna veľká voda dôkladne ukrytá v zemi, zmiešaná so zemou, tiché prúdy sĺz na niekoľkých hektároch lúky, ktorá sa už zvažuje. Všade okolo nás sú pochované desiatky mŕtvych vojakov.

Myslím, že som stvorený, aby som ako muž prijal plač. Avšak slzy tečú ku mne. Obiehajú ma, sprevádzajú ako družice planéty a planéty družice. Čie sú. Túlajú sa okolo mňa. Sú ako včely tamto v záhrade. Každý rok majú na jeseň med, keď doštípu, dobolia, dolietajú. Keď sa na pár mesiacov zavrú do seba. Kývam rukami zhora nadol, zaháňam ich. Ale oni majú svoj prirodzený život a odlietajú, aby tým viac sofistikovali med s jeho jedovato liečivými účinkami.

Myslím si, že vlastne všetky veci v literatúre opisujú ruptúru. Opisujú nejednotu vecí. Literatúra praje psom, čo si naháňajú svoj vlastný chvost, nájdu správny čas a príjmu vodítko vydavateľa.

Chcel by som vykríknuť slovo škandál nad skalou! Môže byť kameň škandálom, veď len je, neprenosný, presný v boji s vodou, slzami a časom. Kameň a pod ním…

Moje zmysly ma neklamali. Zíva tu priepasť, presne tam, kde sa končí rodný dom. Ďalej je z tejto strany priepasť. Je priepasť defekt na tvári krajiny? Je tu, patrí sem, neprekročím ju. Som obloha nad priepasťou, keď sa ňou stanem. Pre mňa je veľmi prirodzené, že sú veci, ktoré ma presahujú, tak ako ja presahujem veci.

Je dom, za ním je lúka, a za ňou… priepasť.

Všade okolo sú pochované desiatky mŕtvych vojakov. Splynuli so zemou. Tak je zem trochu nemecká, trochu ruská. Zhrdzavený tank odtiahli pred desiatkami rokov. Stál tamto tesne pod temenom Tureckého vŕšku. Keby mal človek veriť… Remarque tvrdí, že aj oni žili život ako ja. Žili príbeh… nie… môj je iný.

Priepasť netreba popisovať. Je hlboká, široká. Kto ju smie vidieť, ten ju aj spozná. Priepasť musí mať iný zmysel ako byť videná… snáď byť spoznaná? Roky som takto neuvažoval. Myslel som na hrôzu jej existencie. Ale tá akoby pominula minulou a minulou nocou.

Priepasť. Žena. Priepasť a ona. Hlboké, nepoznané, lákavé poznať. Odstup a predsa čosi láskavé. Nikdy by ma nenapadlo a vždy znovu ma po tieto dni fascinuje, ako všetko do seba zapadá. Jedna bez druhej nebudú.

Jedného dňa som s ňou hovoril. Bavili sme sa. Rozhovor sa sám o sebe stal bytím. Úplne prirodzene alebo nadprirodzene so mnou zašla ku priepasti a neskôr povedala: Skoč. Rozmýšľal som o tom. Ona povedala: Skoč. Akoby celý zmysel domu, priepasti, zlých snov, hľadania sa naplnil. Všetko na jednom mieste, v jednom slove. Povedala predsa Skoč. Skoč. Lebo priepasť bola odrazu dobré miesto. Povedala, veď napokon skočím aj ja… povedala toľko vecí. Ťažko povedať, či to bola realita alebo sa mi len zdala na pokraji toho miesta. Všetko prebieha v rozhovore, teda keď je… ale inak nikoho nevidieť, často nikoho nevidieť.

Priepasť, dno. Skoč! Slovo a po ňom prázdnota. Ja ležím na dne, ale nikoho tam už niet. Dvíham sa na ruky, márne sa rozhliadam. Steny priepasti nepustia oči nikam. Niet sa o koho oprieť. Napokon…. ona tu nie je. Je to vážne. Je to vyvrcholenie dejín alebo časť príbehu? Iba jediná vec je, nie je tu. Nie som v dome, priepasť je nado mnou.

A ja v nej dobrovoľne ostávam, šťastný tým miestom.

Už navždy si sama seba uväznila medzi naším domom a priepasťou. Ty budeš navždy hľadieť dolu. Skúmavo, smutne, opustene. Navždy budeš na mňa hľadieť zhora, lebo ja zostávam dolu. Dobrovoľne a sám. Ty budeš sama hore. Alebo… Skoč!

Skoč!

+