desjano

Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno. Kým pamätám mäkkú […]

Sedem vrchov som prešiel, ešte tisíc zostáva. Za každým sa zdám mužom, ktorý vystúpil. Potom však zliezam do prázdnych údolí. Hľadím na všetky oblohy. Potom dvíham ruky a chvíľu dýcham. Za obzormi sa očami dotýkam všetkých víťazstiev. Všetkých neznámych krajov. Krajín o toľko zázračnejších ako boli krajiny krásnej Kataríny. Pristihol som ho. To áno. […]

Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch. Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš…. Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei. Život na zemi je pomerne veľký omyl, ktorý si chcem dovoliť. Život […]

Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad – to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné […]

Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon… skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo… vlastne… no vieš…. vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš… Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky. Na okraj: Vlastným majstrom mračnej […]

Bytosť je súhrnom všetkého, čo možno limitovať. Pôvodne som zamýšľať priznať obmedzenosť jednej ľudskej personality. Prvá časť pochopiteľne znie bombasticky, renesančno-moderne. Bytosť je súhrnom všetkého… Všetky prvky v človeku, všetky prvky aj vo vesmíre. Ale už peripatetické vnímanie načrtlo, že treba charakterizovať formu. Forma je pýcha, forma je […]

Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať… Bola tma, hoci malo byť leto. Hviezdy sa zbierali na jednom mieste. Chystali sa všetky odísť. Horieť, zaniknúť. Pochopil […]

Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho. Som na vysokom mieste, priepasti a hlbiny, voda, pribudli mi šediny a vrásky. Skaly naberám ako loď naberá a čerí vodu. Som vtákom a som plazom. Som divokou […]

Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty […]

Možno mu to nie je príjemné. Hľadí priveľa očí. Obchádza. Stále chodí dookola. Dotýka sa dreva. Hľadia spokojne. Sú ako búrkové oblaky a on chce, aby pršali. Hľadia nevraživo. Vedia, že ho zabijú. Sám. Sám sa im vydal do rúk. Nechal nosiť drevo. Čudujú sa. Tak znalecky hľadí na jednotlivé kusy. Skoro ich obdivuje. Možno šomre, možno si spieva. Nie je dnes trochu […]