desjano

Nad všetkým je tma. Je tam hmla. Tmy, hmly… sú také, aké bývajú roky, stáročia. Ba možno aj dlhšie. Vo vode priehrady sa črtá neďaleká dedina. Už si na ňu zvykli. Aj dedina sa postupne mení, stráca ešte aj svoj obraz.

Tma ju drží celkom zvoľna. Svetlo vypli. Len posledných zopár hviezd zasieva omrvinky svetla, kým aj to zhasne do dna, do dňa.

Dedina je meravá, domy sú meravé. Rosa padá, ako sa patrí. Rozjatrí, ale možno aj poteší. Napojí, zamočí našklbanú trávu. Toto je vraj hodina, keď umierajú starí ľudia. Dlho sa hľadá ten pravý obraz tejto krajiny. A toto je jej obraz. Jeden taký obraz. Sú cez seba, pekné a hlavne všedné, priamo škaredé. Koľko len jeden obyčajný človek znesie.

Aj sny, aj rozprávky, aj povesti otočili sa mi hore dnom. Aj iní to už napísali pred viac ako pol storočím. Aké hnusné a ťaživé je teda ráno. Také skoré, nezrelé. Tmavé. Sychravé, nehravé. Zomierajúce vo vlastnom zrode.

Človek by chcel vykríknuť, Bože! Ten výkrik sa derie a predsa neznie. Kdesi na prahu mysle zastane. Ranené unavené telo, unavené nocou, zastene. Do kedy ešte? Ako? Do kedy? Načo? Pre koho? Na koho je táto námaha?

Keď sa otočím, ešte počujem píšťaly otcov. Ešte mi znie bezprostrednosť, ktorá sa stratila, vytratila, prikryla s tmou. Obrazy dávnych dejov, ľudí a tankov, nákladných áut a veľkohubých slov spadli do vody. Iste sú na dne. Iste sú tam. Ešte stále doznievajú posledné zvuky motorov, sliny klamárov. Zradcov, komunistov. Ešte by sa im žiadalo tárať. Aj ich synovia sa to naučili. Tárajú každý deň. Do tmy to ide dobre. Vraj socialisti…

Čoskoro zažnú svetlá.

Po pravej ruke beží cesta. Je plná áut. Posledné roky deň noc. Pripomína plynutie, pulz, smrad.

Tento pohľad pravdaže treba orientovať z cintorína. Tam sa pobrali pokolenia. My stojíme nad nimi, ľudia z tejto dediny tam zavše stoja. A nevedia pochopiť, ako tí ľudia predtým žili. Je to len film, na konci padnú titulky. Všetko sa stratilo. Len zem ostala. Je akási otrávená a dnes zarastá trávou. Je na nič. Ako by inak rástlo bodľačie. Ako by sme sa pobrali do sveta. Tichý národ odídencov a ostavajúcich doma so zaťatými perami pod cudzými pažbami dodnes.

Demokratická sloboda je každodenná otázka, či je to ešte sloboda. Lebo ak sloboda stratí chuť, čím ju oslobodia…? Ak sa znovu stane len klamaním a predstieraním, ak je len predstieraním, potom nevzišla. A zem ostáva pre bodľačie.

Zem nevykonala nijaké pokánie.

Dlane ma pália. (Ďalšia prebratá myšlienka.) Ten satan mi ukázal toto ráno. Horké, nie horúce, studené. Začmúdené. Neisté a prehnité na starých smetiskách, kopách tu neďaleko. Len nič zložité. Všetko striedme, hoci aj zle.

Ešte cítim váš hlas, otcovia. Vyšli ste do tmy a tam vás zasa zahnali vaši synovia. Vrahovia prorokov dnes chvália prorokov. Obielili im prázdne hroby. Kenotaf. Ba z mŕtvol stŕhali ich rúcha, aby si ich obliekli. Ešte sú krvavé. Dá sa to trochu zamaskovať. Ale im nepasujú. Nehodia sa im na starých oblekoch zrád a nepravosti. Neprávosti.

Ako by za tieto veci neprišlo prekliatie, trest a poroba. Pripomínajme, že sme vstali, povstali, kým si zase ľahneme. Kým skloníme kolená. Ale nie pred Bohom. To sme odmietali. V tejto krajine. Nevykonalo sa pokánie. Zloba sa tým navýši a znásobí. Opýtajte sa predsa ekonómov.

(Aký luxus pokánie… My ublížení….? A všetci? Celá krajina….? Nevadí, aj tak sa dá… Dôsledky prídu.)

Posledné roky deň a noc pulzuje túžba zeme po odpadnutí pút, čo nám ešte časť otcov navliekla. Tak kedy? Do kedy? Viete pre koho?

Nad dedinou je ešte skoro pokojné prítmie, nič nevidno. Všetko teda je tam, kde má byť. Veď tma veci neposúva. Ale mraky, stromy, dejiny. Príšery a achranieli už bojujú. Ešte bojujú.

Hroby sú strašne obyčajné, čo aký človek by tam ležal. Bol som sa pozrieť. Ten cintorín je za priehradou. Z neho je ten pohľad. Nie z kostola. Hoci tam všetci očakávali, že raz vstúpi Mesiáš. Že odtiaľ príde ku ním domov. Do ich bied, sporov, ničoty. Nenávisti a ohovárania a všetkých závislostí, aké si len možno vymyslieť. Mesiáš popri nich prešiel ako popri samaritánskej dedine z Lukášovho evanjelia. Ale nedovolil hodiť Boží blesk. Iní ich donesú ešte viac.

Mesiáš prešiel okolo dediny, potom prešiel popri priehrade. Jeho nebolo vidno. Vidno bolo človeka na starom ruskom bicykli. Na starom východonemeckom aute. Sprevádzal ho. Jeden druhého podopreli v takej chvíli nad ránom. Bol to skvelý bojovník. Znášal ťažký boj a veľa vytrpel. Nenávidel tmu, každú jednu totálnu tmu. Bol tajný a tajní ho naháňali, najväčší zbojník. Nepriateľ ľudu. Burič v mene Boha. Aj jeho cirkev bola tajná. Koľko pre ňu dal, celý svoj plat, svoj dom, oblek aj chlieb. A kde je to dnes? Vyhodili to ako starý dom. A nežialili. Lebo tomu daru nerozumeli, nenávideli ho. Lebo v ňom nežili. Pravé za nepravé, zdravé za nezdravé, vraj nové za staré.

Časy si urobia po svojom. Nad ránom aj neskôr. Ešte bude dobrý aj starý oblek, keď zas raz príde tyran, vrah a zlodej. A ľudia mu znovu budú radostne tlieskať. Veď vyzerá dobre a je to pán…

Okolo zas pôjde obyčajný muž a bude ho sprevádzať nad ránom Mesiáš! Mesiáš rozhodne. Nijaká moc pred ním neobstojí. Nikto, kto nevyzná jeho meno ako meno Spasiteľa, Pána, jediného Boha! Už to bolo, už to je, a znovu to bude!

Tomislav Kolakovič. Lepšie by tu znelo asi Kulakovič… Nazývam ťa otec, nie pre kňažskú hodnosť, ale pre základ, ktorý si dal Cirkvi. Jukl… Krčméry… Vieš… takto ti poviem… Tvoje proroctvo sa s hrôzou napĺňa!

Bože, zachráň svoj ľud!