desjano

Videl som kubíky hliny ako vyleteli do vzduchu. Zem sa sypala ako piesok, ako prach, ako hnedý sneh, ako popol sopky. Jeho hnev sa rozlieval, láva pretekala svoje pevné korytá. Boží anjel sekal mečom, mohutnými údermi udieral zem. Snažil som sa uhnúť, nebolo vlastne kde. Rukami som si zakryl tvár.

Nohy som mal drevené, nevládal som utekať. A keď som kričal, moje ústa boli plné hliny. Anjel nevyzeral nijako milo, ako som si ho prestavoval kedysi zo sôch. Tiež som nikdy neveril, že neprávosť je taká hnusná. Lebo prišiel, aby ju ničil. Chápal som, že priamo proti mne nevýjde. Unikal som a zdalo sa mi, že čím viac bežím, tým viac sa stráca Boh. Moje slnko sa mi stratilo. Podivná temnota a tieň pretínali cestu vždy novými zotmeniami. Bežal som dni, bežal som bez prestania celé mesiace.

Moju cestu pretínali polámané stromy. Potom voda zaliala moju tvár a ja som stále nebol zachránený. Myslel som si, že bežím na Boží vrch. Nad tú všetku hrôzu. Ale ja som sa stratil. Obzeral som sa, ale nikto tam nebol. Anjel spustošil celú krajinu okolo mňa. Nikoho tam nebolo. Bol som tam úplne sám. Moje telo odchádzalo inou cestou a môj duch sa vyberal inokade na cestu na vrch Boha. Tak som tam nerozhodne stál, premočený, ruky ovesené, plecia ohnuté, s mokrou tvárou a ústami s hlinou. Moje oči nevideli dobre. Svet bežal okolo mňa. Míňali sa časy. Rozopäl som košeľu, voľakedy bola snáď biela, dusil som sa totiž.

Otočil som sa. Toto miesto nemalo cesty, len ak ich sám nestvorím. Boh bol tak nesmierne ďaleko.

Potom zasa padal dážď a na dlaniach ma štípala síra. Všetko v jednom okamihu. Zatvoril som svoju dušu do seba. To sa dialo a ja som akoby ja neviem… Ja som nerozmýšľal o sebe. O tom, kým som, čo som. A čo sa to deje. Všetko tu predtým stálo. Bola to moja záhrada. Bol to môj sad, ktorý som si držal ako oko v hlave. V tom čase ho anjel rozťal mečom a na jeho čele nebola ani kvapka potu.

Možno som kovový človek. Možno moje srdce preto nebije, je kovové. Zamrzlo v zimách času. Srdce z jedného veľkého kusa vesmírneho kameňa. Nebilo, hoci navonok akoby pracovalo, akoby dávalo to najlepšie. Ale Boh tam vstúpiť nesmel. Bál som sa. Bál som sa, že príde ako zlodej. Zničí moju záhradu. Moje najhoršie strachy sú teda dnes skutočné. Zem je tak prevrátená, že ani neviem, kde stáli stromy. Nebo má desivé farby. Zdalo sa, že neustále padá a zadlávi ma v rozváľaných kusoch zeme a výmoľoch.

Tá kniha mi hovorila. Poďme, vystúpme na vrch nášho Boha. Možno sa nad nami zľutuje a spasí nás. Čo iné ešte môžem. Ale Boh sa nedal počuť. Ale k Bohu sa nedalo kričať. Teda tak veľmi si zavrhol svoje pole? Zahoj jej trhliny, veď sa chveje.

Moje najmilšie stvorenia ma opustili, boli mŕtve, vytrhnuté z koreňov. Ja som si nevšimol – aspoň keby v posledný deň, že pohár hnevu práve pretiekol. Preto hovorím dobre, tak sa stalo, správne. Lebo anjel povedal len niekoľko slov. Ale povedal toľko. Koľko som sial, toľko vzišlo uprostred rozvrátenej zeme, čo mi bola sadom. Nezostalo teda nič? Nijaká nádej?

Z druhej strany svahu zostupoval Boh, zostupovala jeho sláva. Duch sa zvláštne na moje volanie, pokorné a jemné dotýkal rozvrátenej zeme. Moja neprávosť sa odkryla. A nemal som, čo by som Bohu namietal, lebo ako som pozeral, spomínal som. V jeden deň zaznel varovný hlas. Prečo máte zomrieť Izrael? Ale ja som tomu nerozumel. Bol som ako ten, kto nemá uši na počutie. Ja som to bol. Nie niekto iný, akoby som bol chcel kedysi veriť.

Duch jemnými pohybmi bral zem. Nie tak, ako keď ju anjel roztínal. Pomyslel som si, takto to bude trvať celú večnosť. Ja tu budem stáť, lebo kam by som šiel. Ty máš tie slová, ktoré mne dávajú život. Ty to vieš. Stojím tu a čakám. Vzácny Duch. Môj Boh, moje všetko. Môj duch bol nad tým pohnutý a bol som nesmierne unavený na rodiacej sa zemi. Nech teda do koreňa v koreni zomrie každé zlo, ale spravodlivého s nespravodlivým nevyhlaď. Lebo tvoja sláva zakrýva jej ranu, túto zem.

+