desjano

Ja by som real_latívne aj súhlasil. Rozoberaním oblakov sa možno nič nedosiahne. Ja napokon… skúsim. Aspoň sa ich dotknem. Nie! Predsa len si nedám povedať a dotknem sa ich. Vyrazím za nimi. Lebo… vlastne… no vieš…. vystrieš ruku, myslíš, že sa dotkneš… Sú to také úvahy. Nechajme oblaky, nechajú nás oblaky. Na okraj: Vlastným majstrom mračnej tendencie je Ušák.

Možno by som sa odhodlal. Prejdem starou medzou, už má svoje časy a dni. A predsa je, je vymedzená. Drevená sústava z diaľky a z blízka. Nemobilná, nepraktická. Prechodný stánok v púšti. Keď ti taký stačí…. Oblaky oblakov nepojmú… a tu… V podivnom teréne. Z časti vesmír, z časti dedinský dvor, z časti lúka s krojom. Stále to isté.

Nepraktické časy, nepraktické podnebie. Záhrada uletela, uletená záhrada. Vymedzujúci sa priestor. Všetko v radikálnom pohybe. Všetko orientujúce, všetko deformujúce, všetko formujúce. Čo z toho brať, take…. Nie tam, kde pred rokom, nie tam, kde o rok. Všetko tak nesmierne pusté. Možno zanedbané, možno nerozvinuté, možno v protopodobe. Možno len plán, úvaha, možno dobrá myšlienka. Nesmie možno zísť z oblastí tesne pod nebom do chladu bežnej alebo radikálnej zeme. Príliš veľa možno, možno málo možností, ale predsa jedna z nich.

Lúka je pokrytá srieňom, nie je tento rok trochu prineskoro započať stavbu? Čo je umelecké? Čo je menej ako umenie? Kedy je umenie menšie? Kedy duša má ustúpiť technike plota formy pred anarchiou prahmoty poznania v tvoriacom tvorivom spirituálnom momente vesmíru od Boha.

Zodvihnem starú dosku. Pamätám si ju. Ležala presne na tom istom mieste. Nikto tu nebol. Nikto sa nedotkol tohoto priestoru, ostal zachovaný. Nesie pečať počutia vzdialenej hudby pred nesmelým časom. Držím dosku, čakám, v uchu ten istý vnem, hoci nie je, ja ho poznám.

Oprášim svoj odev. Je dobrý. Srieň sa na mňa díva. Rád by som sa prešiel, roztiahol ruky a meral na lakte. Všetko sa prestiera akoby mimo mňa, hoci bezo mňa nič z tohoto, čo tu je, nie je. Bez neho nie. Neviditeľná, nič pre oči, ktoré pozerajú. Nepopierateľná sila. Bez Boha. Bez prežarujúcej myšlienky, na počiatku, prežarujúcej moci. Nezápasím s ňou. Možno ako Jakub. Snáď mimo nej, snáď blízko nej. Snáď povedľa nej. Teraz vchádzam za plot. Do svojho. Do svojho! A teraz v ňom. V tej sile. Ako… prečo…

Tráva je bridká, chystá sa na zimu, je plná jesenného života v bridkom záchveve povetria. Ale stále je plná dúhovo zelenej. Ako strom. Plot sa zachveje dotykom. Pevné stĺpy zarastené do zeme.

Je to tak správne. Tak nesmierne na mieste. Tak pádne. Tak bohaté. A unikajúce v momente, keď to je. A prichádzajúce, keď to nie je vo mne. Niekedy vzduch, niekedy prázdny prach. Len ísť sem. Záhrada s polozrúcaným plotom nesmie prestať. Budem nad ňou vždy bdieť, ako som bdel. Teraz ešte viac. Z diaľky zavíjanie vlka. Prichádza do záhrady a odíde do lesov smerom na Poľanu. Líška jesenný podvečer prezerá zmenený priestor. Nemôžem bez nich byť. Je to únik? Alebo správne miesto.

Prestávam si všímať svoj odev, hľadím do pôdy. Je rozvrat údelom vesmíru kvôli jedinému jablku? Je sťahovanie rotutekaných vlasov prírody a ľudského ducha údelom nového stvorenia? Moje kroky v srieni. A predsa nie som srieňom.

Načúvam slovám Gamaliela a vravím na štyri konce záhrady ako ju obchádzam, ako ju zasväcujem, ak je z Boha, nebude možné Vám ju rozvrátiť.

Tak pekne do vzdialených miest, kam preniknú jej plody, sa postavte, natiahnite ruky, ja vám dám z jej plodov. Uvidíte. Akú majú chuť. Ako len zo záhradou výjsť? Ako len so záhadou vyjsť? Nemožno ho rozvrátiť.

+