Skaly, samé skaly. Skaly zvyknuté byť tam, kde sú. Presný večný tvar v zmene vody a času. Kaluže v prázdne skál. Alebo väčšia voda. Odráža sa v nej moje oko. Oválne. Na prvý pohľad oválne. A hlboké. Na mňa príliš hlboké. Tak sa nedívam. Tak sa otáčam. Chodím dookola. Chodím okolo seba. Cesta vedie od jednej skaly k tej druhej. Keď sa mi zahľadíš do oka, ty sa tam niekde musíš nájsť. Tak sa pozri. Dnes. Píšem Ti tento smutný odkaz. Pribijem ho na skaly. Kým prídeš, keby som tu nebol. Čakám ťa.
Rad by som v skalách videl viac modrej. Určite viac jemne modrej. A prípadne zelenej. Určite aj zelenej. Farby sú predsa dôležité. Myslím si, že tu asi čosi hľadám.
Vždy sú tu nejaké trsy trávy, kyvkajú svojím senzibilným bytím v poryve vetra. Akoby si vzájomne niečo hovorili. Tak zábavne sa ohýbajú. Ale po chvíli sa už nedokážem pozerať. Unavuje to zrak. Unavený estét uprostred hôr a vesmíru. Kam len vedú všetky tie cesty, ktoré stretám, keď ja som stále tu.
Ale skaly sú dnes svetlejšie. Kde sa podeli na túto chvíľu pripravené odtiene čiernej. Proste nie sú. Napokon farby sú na to, aby spolu tvorili spektrum zmien.
Za skalou sa niečo pohlo. Hneď prvý pohyb naznačoval niečo, čo nevystraší. Zraniteľnosť. Ukrytá za inými zložkami určenými pre oko. Čo tam je. Našiel som dieťa. Bolo ukryté. Nebola to skala, ktorá sa hýbe. Nebola to skala, ktorá nevydá v rukách hlásku. Takto to možno bolo, ja presne neviem. Ukrytá zraniteľnosť. Odpor a kopanie. Je to prirodzené. Ja som to však vtedy asi nie celkom chápal.
Och, dieťa. Myslíš, že ťa dokážem len tak nechať. Môžem za to, že si sa mi vrezalo do srdca? Záleží mi na tebe. Tak poď zas sem. Dieťa je niekto, komu slúžime tým, že nám to teraz nemôže vrátiť. Je to darovanie sa s úsmevom, ktorý prekleňuje šírku času. Je to prebdená noc, je to vytrvalosť v ďalšie dni. Ten, kto nesie dieťa, už prešiel tú cestu a teraz sám nesie dieťa. Len chvíľu ho bude niesť, ale to nevie ani on, ani dieťa. To je isté. Čas je len fragment pravdy.
Nesiem si ťa na ramene a som šťastný. Utekám s tebou pred Boha ako rodička pred drakom na oblohe. Si na mojom pleci a ja som šťastný tou mierou daru. A utrápený zodpovednosťou.
Je snáď mojím zvykom nachádzať deti? Si jediné. Jediné. A ty sa obzeráš, či snáď celá moja pozornosť nie je len tvoja? Je. Zabudnem kvôli tebe na celý vesmír.
Nemôžeš sa túlať hocikde pomedzi skaly, nechať všetko tak, nechať oblohu vrážať do seba a teba nikde nevidieť. Naozaj nevieš, že sa pre teba celú tu dobu trápim. Ale nie pre seba. Lebo mi na tebe stále záleží. Nepodáš mi ruku, je prítmie, aby som vedel, že si už tu. Opäť a znovu. Možno práve. Možno navždy, možno v plnosti zlých dní.
Madona v skalách. Nežná, pokrčená, vyhnaná. Nenachádzajúca. Predsa plná jasu. Duch. Je tu. Drží v náručí dieťa. Sama je dieťa. Taký je môj obraz.
Kto iný lepšie porozumel tvojmu srdcu, keď sa prechádzaš v skalách. Oni nevedia, oni ťa necítia. Ja však áno. Nesmieš sa za to hnevať. Nedovidím však na teba, dnes sa vráť. Nevieš, že tvoje bolesti ma trápia viac ako moje? Ako si mohla zapochybovať? Nie. Stále tu máš svoje miesto, je vždy pripravené. Vo mne máš domov, ktorý celé dlhé roky hľadáš. Ja som tvoje spočinutie.
Nad nami sú hory, my sme dolu, je niekoľko stupňov. Tá istá priepasť. Tu ťa čakám.
Boh mi ťa priložil na srdce ako plameň, ako rozbušku, ktorá ma rozmetá. Ako bolesť, ktorú ja ťahám z teba. On to tak robil na kríži. Vzpieral som sa. Keď som bol mladý, chodil som kde chcel, teraz ma však niekto iný spútal. Rodič s dieťaťom na pleci sa vždy bojazlivo obzerá, má strach o svoje drahé dieťa. Kiež by som bol nájdený verný v tejto vzácnej službe.
Ty utekáš, stávaš sa inde sebou. Ak čakáš, že ťa budem hľadať a všetko zmením na hru, máš pravdu. Už nie sú nijaké strachy. Rodič dostáva darom jednu zásobu nehy. Pribíjam na skaly každé jedno slovo, každé jedno písmeno. O tebe. Cítiš to? Kedy prídeš a kedy budeš čítať tento môj odkaz. A celú dobu na mojom srdci. Bolíš ma dnes. Tešíš ma dnes.
A Boh je nad všetkým.
+
rozpravkarka2 Mám rada tvoje rozprávania,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty