Jedna z beznádejne humorných vecí na svete je, keď nastane Biela sobota, oslávime vzkriesenie. Sme vyzvaní k radosti. Kdesi to stále je, tá výzva. Buď priamo, alebo aj z hudby, aj zo samotnej slávnosti cítiť, že je čas sa radovať. Na Vianoce čítame slová anjela, ktorý to povie rovno, čo je to za novinu: „Zvestujem vám veľkú radosť.“ (Lk 2,10-11)
A tu nastúpi ten pravý človek. Akože?! Čože! Teraz sa radovať?! Napokon veď dobre, jeden kútik úst by sa dal zdvihnúť. Aspoň na jednu dve sekundy. Viac snáď netreba… Povinnosť splnená! Humorné je to preto, lebo ten kontrast situácie taký je. Veľký kontrast. Jeden z najväčších na svete! Žiada sa radosť a ten, kto ju ponúka a ten, kto ju má obdŕžať, sa tvária vážne. Smutne. Zmätene. Človek by povedal, že sa im lepšie prežíva emócia Veľkého piatku. Ale tam sa zas môžu pýtať, prečo by mali smútiť nad justičným omylom starým pomaly dve tisíc rokov. Najlepšie, najsladšie sa predsa smúti za seba. Človeku nevyhovieš…
Veď, netreba sa trápiť, dobrá správa je, že už to máme, je to za nami. Dobre, nie?!
Skúsme sa na to pozrieť. Čiže podľa tohto sa od nás žiada k tomu všetkému ešte aj radosť? My sa máme tešiť? No veď tak dajako, áno, jasné. Keď si tak vezmete. Sme bratmi a sestrami Ježiša Krista. Súrodenci by mali mať akúsi emóciu k tak blízkemu príbuznému. Aj keď hneď počujem tie výhrady. Je to s neviditeľným bratom a je to mystické…. veď áno, beriem. A že je bratom ešte neznamená, že sa z toho zbláznim… a také výhrady.
Čiže žiadna jasavá radosť? Exultet obsahuje aj takýto text: Raduj sa aj ty, Matka Cirkev… Ďalej sa o vine tvrdí, že je šťastná… lebo vďaka nej prišiel taký vznešený Vykupiteľ. Tak aspoň tá vina má šťastie, nie?!
To by bolo pohoršenie práve dnes, v našej dobe, keby sme videli vyskakovať a tancovať kráľa Dávida pred archou počas jej slávnostného prenesenia. Lebo podľa svedectva jeho ženy sa tam riadne odviazal. A o tom to celé je. Ak nič necítiš, ak jeho zmŕtvychvstanie v tebe nevyvoláva jasavú radosť, potom vo vašom vzťahu niečo nehrá. Niečo tam nefunguje. Alebo žiadny vzťah nemáte. Ak ti nie je blízky, nemáš dôvod sa radovať. Je to také mohutné víťazstvo, že kým bude stáť svet, bude mať zmysel veľmi sa z neho tešiť, jasať. Vyskakovať od radosti! Aspoň akože, ak vás práve bolia nohy!
Možno by sme mali zaviesť nový obrad skákania, výskania od radosti. Ale to by nepomohlo. Ak to nie je v srdci, nohy nechcú poslúchať.
Veľkonočná radosť je ten prvý prúd, ktorý napája silu kresťana nie na celý ďalší rok, ale na celý život. A to aj v ťažkých životných chvíľach, keď sa mení možno len na malé svetielko. On premohol smrť, vydobyl nám kráľovstvo. Mocne panuje! Naša radosť musí byť autentická. Tá radosť nepotrebuje podporiť ani slzou vína. Hoci nezaškodí, nie?! Dajte mi pevný bod a ja pohnem zemou! To vraj povedal Archimedes. A Ježiš to dokázal. Pohol zemou, našou zemou! Aleluja! A tým pevným bodom sa stal jeho kríž, jeho obeta. To sú úžasné veci! Tak predsa! Aleluja! Používam toto slovíčko radosti! Aleluja!
Ježiš miluje svojich, miluje do krajnosti. Veľké slová! Ján to tvrdí (Jn 13,1). Našou odpoveďou je to isté, vzťah s ním. A jeho radosti sú našimi radosťami. Ako naše radosti sú potom jeho radosťou!
Preto aj keď teraz nezačneme skákať dva metre päťdesiat! Ale máme obrovskú radosť! A naše: „Ježiš žije!“ nech je toho dôkazom, rovnako ako úsmev. Pevný, pravý. Nezničiteľný.
Ježiš žije, vládne! Jeho moc je tu! Radujme sa veľkou radosťou! Poďte si teda tú radosť ku nemu zobrať. Ak ju nemáte, bohato si naberte. Veď radosť v Pánovi je naša sila! (Neh 8,10) Aleluja!
obrázok je zo stránky sk.pinterest.com/
Celá debata | RSS tejto debaty