desjano

Ten deň sa začal tak vydarene. Napokon aj zabudol, kde a ako sa to celé zbehlo. Títo dvaja kamaráti v družnom rozhovore obdivovali aj príbeh aj spracovanie tak zaujímavého príbehu ako bol ten Jerzyho Popieluzska. Samozrejme jeden z nich úplne nevinne podotkol, že veď aj u nás na Slovensku máme hrdinov, ktorí stáli za Cirkev a tvrdo vzdorovali komunistom. A nie jeden! Celá tá plejáda ľudí, ktorí vytvorili podzemnú Cirkev. A tu sa to vlastne zlomilo.

„Ale u nás natočiť životopisný film…? Počkaj! Myslím v prostredí Cirkvi!“

„To je pochopiteľne nemysliteľné!“ Povedal ten druhý. Nemusel o tom rozmýšľať. „Ale prirodzené to nie je! To by mal niekto povedať!“

„Čo si ty vlastne myslíš! Sme na Slovensku! Ako si to ty vlastne predstavuješ, že si vôbec pomyslíš, že by niekto z Cirkvi točil film?! Nemysliteľné! Také niečo nesmieš myslieť! Nie je to prirodzené! A to stačí na to, že to nepripadá do úvahy.“

„Kašli na nejaký film! Veď či ich nie je dosť?! Dokonca nám sem tam aj dajaký nadabujú! Ale že jedna takáto komunita nie je schopná niečo takéto dať dokopy, to už aj o niečom svedčí!“

„Vieš, to by tu takýto koncept vôbec musel vzniknúť! Niekto by musel povedať: Viete čo?! Toto je jedna kultúrna samozrejmosť! Toto je nástroj, ktorý nemôže v jednej modernej európskej krajine u kresťanov chýbať!“

„Dnes, keď má každý mobil s takou kamerou, že to rovno môže hodiť na sieť. Ale to nestačí.“

„Pravdaže nestačí!“

„Na to treba ľudí! Na to treba potenciál.“

Ten druhý mal hneď hotové riešenie. Štúdio nie je väčšie ako jeden kostol. A tých sa snáď postavilo dosť.  „A boli aj dotácie.“

„Ešte by pozvali tých istých hercov, ktorí v inom filme alebo trápnom seriáli osočujú, ničia kresťanov!“

„Nieže ničia. Len potvrdzujú životný štýl, ktorý je záhadne opačný ako ten kresťanský.“

„Kto ľuďom bráni! Vytiahnite mobily a točte, koľko sa do vás zmestí!“

„Ale nedeje sa to.“ Konštatovali a zmĺkli.

„A vy dvaja?! Prečo sa rozčuľujete?! Ešte vám zaškodí aj na oči a nebude sa vám dobre pozerať!“ Zabudli na svojho tretieho parťáka. Vletel do tej debaty s radostnou mysľou. Len niečo zachytil, keď preletel okolo. Rýchlo načúval, aby prenikol do podstaty.

„Ale sme tu ako tí dvaja, teda už teraz komplet, keď sme traja, čo šli utešiť Jóba.“

„A ja som ktorý?“ Pýtal sa ten posledný príchodzí. „A kto je potom Jób?“

„Jóbom je tu kresťanský film na Slovensku.“

„Ešte ani nevznikol, aby trpel na smetisku.“

„Tak keďže si najmladší, potom si Elifaz. A aké sú ďalšie mená…?“

„Nevieš, čí skúšaš?“

„Neviem.“

„Otvor aplikáciu a čítaj!“ a čítali: „Tak vidíš, Elifaz! Ten hovoril prvý!“

„Tak máš meno. No a druhý je…“

„Druhý je Bildad. Má tu aj mesto. Šuach. Aký je to preklad?“

„Tak ak som najmladší, potom som Cofar.“

„To zas znie ako priezvisko toho kňaza v Čechách, čo ho zabila štb za ten pohyblivý krížik:“

Uzavreli aplikáciu a sami seba pomenujúc sa vrátili k diskusii.

„Človek by si myslel, že keď získame blahorečenie Zdenky Šelingovej, automaticky sa o nej urobí životopisný film. Ale kdeže!“ Prehovoril predstaviteľ Elifaza.

Tu všetci traja stíchli, hoci ten tretí už mal čosi dodať, ale asi chceli venovať maličkú sekundovú spomienku tejto žene. Možno aspoň takto.

„Vážne! Máš pravdu!“ Reagoval Bildad.

„Teda inde by to tak urobili,“ dodal Elifaz.

„Myslíš tam, čo zvykneme volať civilizovaný svet….“

„Prečo sa rozčuľujete? Veď nie len katolíci toho nie sú schopní! Ani Protestanti nič poriadne nemajú!“ Ten najmladší na to pozeral z akého úplne iného uhla. Tým dvom sa zdalo, že to s ním vôbec nehýbe. Pritom v Jóbovi to bolo naopak, najmladší sa postavil aj proti dvom starším a Jóbovi.

„Asi im Američania nedodali toho dosť,“ uškrnul sa Bildad.

„A nám kto dá? Vatikán? Nemci?“

„Ja by som povedal Boh, či?!“ Povedal ten tretí. Jeho prvá vážna veta.

„Prečo nemáme film o podzemnej Cirkvi?“ Pokračovali tí dvaja prví.

„Zdenkou Šelingovou by to začalo. A potom napríklad aj toto.“

„Samozrejme… stariny… My mladí chceme niečo zo súčasnosti,“ povedal Cofar stále v tom s vojom poloposmešnom tóne. „Ale na úrovni, prosím! Na úrovni!“

„Tak vy mladí… Poznám jedného, je to môj žiak. Študuje v Anglicku réžiu. Je to inak dobrý katolícky mládenec. Ale vyjadril sa, že keby mu zadali natočiť erotický triler, tak to urobí. A že až potom, natočí niečo rýdzo naše…“

„Takže keď sa zmôže, hovoríš?! Takže to je ako žiak… Dobre…“

„A teraz sa už naozaj môžeme cítiť lepšie!“ Dodal po chvíli Cofar, keď tí dvaja začali hovoriť o poriadnej horúcej káve. Bildad ale polovážne doložil:

„No pomaly, pomaly! Ešte by si niekto povedal, že ste si dovolili niekoho kritizovať a toto je tenký ľad!“

„To musíš povedať diplomaticky: Páchne to kritikou!“

„A pritom je predsa všetko v poriadku!“

„Celý si sa v hriechoch narodil a o filme točíš?“

Elifaz chcel dodať, že sa už bál, že toto vzletné uistenie dnes nezaznie.

„Ale čo?! Buďme optimisti! Aspoň máš materiál na nejakú tú svoju vulgárnu poviedku!“ Štuchol ho Bildad.

„Nie! Mám iný tvorivý nápad. Napíšeme odkaz pre budúce generáciu kresťanov, aby natočili film o tom, ako ich otcovia neboli schopní natočiť čokoľvek kultúrne.“

„O troch rozčúlených mužoch bez filmu!“

A jeden z nich ešte dodal:

„Nech nám Boh pomáha, keď toto raz bude treba vysvetľovať.“