desjano

Vyšiel z ambulancie. Nebol si istý, či niečo podpísal, či mal kdesi zaniesť nejaký papier. Vychádzal na chodbu. Vnímal staré kachličky na stene. Zápach nemocnice. V mysli to znelo, tá nová myšlienka, hoci sa to nezmestilo do nijakej predchádzajúcej myšlienky. Nežije. Je mŕtvy. Neskôr sa mu zdalo priam otrepané povedať: takto to nemalo byť… malo sa to skončiť inak. Nežije. Umrel. Už je to isté. Nemal by tam za ním zájsť… Keď takto chvíľu bojuje so sestrou, napokon na neho kričí, že môže byť v tomto pokojný, personál to už mnoho ráz zažil, je určite klinicky mŕtvy. Na zvuk zápasu pribieha lekár. Prikazuje dať mu niečo na upokojenie a dohliadnuť na neho na chodbe.

Je teda mŕtvy. Už nemá po tom malom incidente silu ísť poprosiť, aby ho k nemu pustili. Sestra trochu nediplomaticky hovorí, že v tomto stave by to nebolo pre neho prospešné. Nech si ho pamätá, aký bol. Upokojujúca látka čoskoro zaberie. Matka ešte neprišla. Toto, čo prežíva, je možno šok. Jeho slávny brat… nežije.

Nevie pochopiť, ako je to možné. Kde sa stala chyba. Jeho brata čakal sľubná alebo aspoň zaujímavá hudobná kariéra. Pravdaže jej súčasťou boli nejaké veci, ale nie toto! Nie toto! Nie, že tu dnes leží mŕtvy. Rekapituluje posledné hodiny. Odkedy vyhral jednu z mnohých televíznych súťaží, už s nimi nebýval. Nevedeli, či má nejaké peniaze, alebo sa len fláka. Či prerušil semester, alebo ho už snáď aj vyhodili. Teraz sám seba nazýval valiacim sa kameňom. A tento krotký spevák kostolného zboru, sem tam miništrant, sám seba v pohnutom stave, pod vplyvom alkoholu alebo čohosi iného, nazýval satanovou rukou. Smial sa pritom. Pravdaže to nemohol myslieť vážne…?!

Teraz mal byť niekde na skúške, chystali akúsi prvú hudobnú šnúru. Mala ho čakať sľubná kariéra, úspech, peniaze… A on by snáď pri bratovi, veď je to brat, iste našiel nejaký životný priestor. Veď sú predsa bratia! Vždy mu bol vzorom. Chcel byť ako on. Dodnes… Dnes sa všetko zrútilo. Leží neďaleko. Delia ich steny. Je mŕtvy. Delí ich akýsi nový priestor. Namiesto hluku vypredaných štadiónov ticho cintorína, jar, zima… Staré babky upravujúce kvety na hroboch svojich mŕtvych mužov.

Konečne prišla mama. Nerozprávali sa. Skoro sa ani nepozdravili. Teraz mala len jedného syna. Bol mŕtvy. Naposledy sa ponáhľala, aby svojmu dieťaťu pomohla. Snáď neskoro. Plače, potom chytá zlosť. Ani ju nepustia. Život plný rokenrolu, on je kráľ… alkohol. Blahosklonne sa usmievala. Keď sa ešte raz doma ukázal, hodil do nej nejaké peniaze pre ňu, lístky na koncert. Ešte cd s prvými skladbami. Poslednými. Peniaze všetko zakryjú. Nie. Zem všetko zakryje.

Ani nevedeli, čo sa vlastne stalo. Či mal nehodu. Nejaké náhle zdravotné problémy. Alebo sa proste úplne trápne predávkoval, či prepil vďaka novým rockovým kamarátom. Aj oni sú ruka satana… Dávka smrti. Keď ho potom videli, nezdal sa už byť rockovým tigrom. Bola to len mŕtvola. S čudesným výrazom tváre. Obnažená, zakrytá plachtou. Na palci na nohe visel papierik s označením mŕtvoly. Upravená narýchlo po operácii a následnej pitve. V truhle mal slušné šaty. Nepodobal sa na seba.

Na nemocničnej chodbe sa zrazu zjavil akýsi plešatý pán v stredných rokoch. Po ňom nejaká ďalšia ruka… rocková duša. Nič im nepovedal. Ani sa veľmi nepýtali. Bol v ten deň naozaj neviditeľný ako doteraz. Donútili sestru, aby vyklopila, čo sa deje. Vlasatý vykrikoval, že čo bude s cd, keď ho naspievala tá nepoužiteľná mŕtvola. Plešatý nadával a to necitovateľne. Peniaze, peniaze, peniaze… Ušli. Viac ich nevideli. Na konci chodby sa odnikiaľ zjavilo, ponevieralo nejaké dievča. Vyzerala, ako by si aj ona čosi dala. Keď videla dvoch utekať ako uragán, aj ona sa potom pomaly otočila a odišla.

Ostala teda len smrť. Ostalo jeho telo. To už nebude utekať, ani piť priveľa alkoholu. Nebude vyvolávať otázky nad jeho životom. Nebude? Bude. Do konca ich dní. Do konca dní jeho detí, ak nejaké bude mať. Vždy, keď prídu ku kôpke hliny, čo zostane na povrchu. A suché umelé kvety.

Vyšiel preč z oddelenia. Toľko vecí odrazu uplynulo. Ako keby sa zmenilo ročné obdobie z leta do zimy. Rýchlo si chcel spomenúť na nejakú modlitbu z čias, keď so zosnulým chodili na hodiny náboženstva. Nemusel o tom rozmýšľať. Boh sa natískal. On sa natískal Bohu, aby pre všetko na zemi zakročil. Lebo je to neznesiteľné. Všetko sa zrútilo. Prudko, nástojčivo prosiť Boha o milosť. Aj za cenu absolútnej hanby. Hoci tamten už nevstane. A predsa. Kde je? Žije ďalej? Bojuje? Má sa dobre? A čo bude s ním samým po roky, čo ostali na tejto zemi?

Prišiel domov, strhal všetky plagáty rockovo komerčných rúk a hyen. Ľudí živiacimi sa obchodom so smrťou a klamstvom. Ruky. Zničil cd. Odvtedy často žil v tichu.

Modlil sa. Vyhľadal kresťanskú modlitbu a komunitu. Niekde predsa musia byť vernejšie veci, ak už nie ideálne. Takto sa končia sny. Vyhoria. No nie Boh nádej tých, čo sú starí a majú zomrieť? Aj pre mladých, čo majú žiť.

+