desjano

Matthew spokojne prešiel očami po okne. Za nimi sa nič nehýbalo. Tak to má byť. Plán sa naplnil. Sám sa na ňom podieľal, sám ho uviedol. Ale nebol jeho autorom. Len priložil všetky prsty. A ani pláca nebola práve zlá. Teraz je čas vydýchnuť si, vychutnať víťazstvo. Mal by tu byť niekto z tých… ako ich nazvať…. z tých hore, aby aj oni cítili tú pekelnú žiaru radosti nad dosiahnutým výsledkom.

Preto si len pokojne nalial a priblížil sa k oknu. Vonku ešte stále pálilo slnko.

V ľavej nohe ho znovu šklbalo. Zamrzelo ho to. Keby mal šlapať po červenom koberci v parádnm obleku, presne takom ako majú tí – hore, ako by takto kráčal? Ach, čo tam po tom… ostrieľaní bojovníci predsa môžu…

Napokon aj tak aj tak… I tak by táto dedina skončila svoj život. Začalo sa to vtedy, keď sa John Smithof vrátil späť. Chvíľu sa zdalo, že tu naozaj zostane. Opravoval dom. To Matthewa bolestne zasiahlo. Už vtedy vedel, čo vedieť mal. John Smithof sa napriek dobromyseľným radám starých osadníkov a zlomyseľným pohľadom Matthewa dal do roboty. Opravoval strechu. Chcel pristavať novú stajňu. Hotový ranč! Vraj si chcel priviesť aj ženu a deti, čo nechal v meste. Matthew vedel, ako mu prísť na kobylku. Raz sa akoby náhodou zastavil pred domom a znenazdania sa opýtal, či má Smithof povolenie na opravy, rozširovanie… Nemal. A Matthew mu ich nevydal. Je pravda. Smithof sa tu chvíľu ešte motal. Potom jedného dňa zmizol a odvtedy ho nebolo.

Pohľady starých obyvateľov boli odvtedy ešte bezradnejšie. A to ešte zomrel starý Maritson. Všetci to nazývali štastím. Niekoľko dní ho poriadne nemal ani kto pochovať, nieto ešte zohnať farára. Naostatok Matthew prestal hrať skrytú hru a povedal otvorene, žeby bolo treba osadu vyľudnuť, vlastne opustiť. Správne slovo je vyľudniť. Nech tu už nikto nebýva. Je to prirodzený proces. Niekto sa ozval, iste to bol starý frfloš Poherty, má vraj škótsky pôvod. Vyhadzoval na oči, že už pekných pár rokov, čo! Desatročia sa to tu takto ťahá. Najprv prestali vykupovať statok. Potom zatvárali studne. Vraj sú nevhodné na pitie. Storočia boli. Ľudia si skoro mysleli, že je tu nálezisko medi alebo ktohovie… zlata. Nebolo. Odsun ľudí však trval. Politika… Matthew sa zamračil a zopakval, že je to prirodzený proces.

Už viac ráz poobchádzal budovy. Chcel vedieť, či sú zabezpečené. Ešte to by tak chýbalo, aby sa sem nahrnuli nejakí vandali z mesta. I tak sa to postupne všetko rozsýpa. Strechy povoľujú, múry povoľujú. Okná sú vybité. Hrôza! Tu ho napadlo, žeby to mohol byť taký komplex budov. Tak tomu hovoria tam hore. Alebo aj skanzen. Nie, to mu hneď zamietli. Bola tu aj komisia. Ale nie tí hore. Len takí, čo ešte nie sú hore a musia ísť do terénu. Pochválili ho. Všetko bolo tak, ako referoval hore. Podpísali sa kopy papierov. Odrazu stratil štatút starostu, aj šerifa. Postupne sem prestal chodiť aj pojazdný obchod. Hoci bolo príšerne sparno, ľudia ani nevychádzali z domov. Ostalo ich tak šesť. Papier, ktorý im po odchode komisie doručili, im prikazoval, aby jednoducho odišli. Len tak… Je to síce ich majetok, ale čo z neho…. štát im je ochotný vyplatiť akúsi kompenzáciu. Matthew to nazval prirodzený proces.

Najhoršie to bolo s tým starým frflošom Pohertym. Vykrikoval na celú tú zarastenú opustenú, schátranú prériu, že ak chcú, tak jedine mŕtveho ho odtiaľ dostanú. Napokon ho prišla odviezť polícia. Ostať už mohol len Matthew. Hneval sa, že to takto urýchľovali. Nič nebolo treba. Ešte pár rokov a ľudia by sami predsa odišli alebo pomreli. Zimy tu naozaj nie sú príjemné. Načo taký zhon! Komu tých pár dní chýba? Mohlo to stále vyzerať ako prirodzený proces. Ale veď ani takto to nie je zlé!

Len včera, nie bolo to predvčerom, ako tá fadnosť zahmlieva dni… Prišli po oltárny obraz do malého kostolíka tuto povedľa. Vtedy im Matthew s hrdým úškľabkom povedal: Len si ho zoberte, Ježiška. Už tu ani Boh bývať nebude! A vtedy ten drzý šofér, taký celkom ešte mladý, zabrízgal, že Pán zeme a vesmíru odtiaľto nikdy neodíde. To nech si páni vyhodia z hlavy!

A nech… Tí hore majú tajomné plány. Načo im je vyľudňovanie celej oblasti a susedných fariem. Bude to zu zasa ako za Indiánov. Aj tých vyvraždili, iste podľa nejakého plánu. Tí hore aj teraz určite dačo majstrujú. S takým malým kladivkom, ale aj s červeným kobercom.

Tak ako, povedal si Matthew, keď hľadal dôvod naliať si. Ani Boh tu bývať nebude? Pán zeme a vesmíru teda neodíde. Veď uvidíme. Prevrátil pohárik do seba.

O pár týždňov sa v opustenej osade niekto zastavil. Buď zablúdil alebo čisto náhodou. Veď načo by sa sem ešte chodilo. Nikde nebolo nikoho. V poslednom zachovanom dome, v malej úradovni sa stále svietilo. Matthew tam ležal mŕtvy vedľa poloprázdnej fľaše a naliateho pohára. Lekár v štátnej nemocnici počas pitvy konštatoval infarkt.

+