desjano

Televízia sa zatvárila tmavo. Vyslovene tmavo. Vypol som ju. Poslušne to akceptovala. Ocitla sa za mojím chrbtom. Skoro by som uveril, že to ja som jej pánom. Vytiahol som ju z elektriky. Prešiel som izbou. Keď som sa znovu vrátil do izby, ešte stále bola pravdaže noc. Ale to nebolo to, čo som chcel vyriešiť. Televízia bola vypnutá. Napriek tomu som sa nemohol zbaviť pocitu, že ešte ide.

A bolo to tak. Nepochopiteľne to tak bolo. Pamätám si staté televízory. Kým obrazovka vychladla, stale sa zdalo, že ešte svieti, žije. Aj teraz. Bola úplne vypnutá… ale aj tak…

Dopozeral som ďalšiu drámu. Zvláštne. Drámy vždy vidím v noci. Vo tme. Väčšinou sú deprimujúce. Hrozné zistenie. Ale nie! To predsa nemôže tak byť! Sú fajn, sú dobré. Mnohé z nich veľmi dobre natočené filmy. Tá scéna. Predcízna práca kamery. Napokon… Napokon veď ten film vo mne ešte stále ide.

Až teraz, asi to bude pribúdajúcim vekom, hoci ešte môžem veci meniť… Až teraz si spomínam, že kedysi veľmi skoro – myslím v puberte, nie muselo byť oveľa skôr – zrejme, keď som videl prvé také veci. Áno, kedysi vtedy. Pomyslel som si. Takto by to nemalo byť. Ide o ten obraz sveta.

Ježiš na poslednej večeri. Vážny televízny obraz. V smútku blížiacej sa getsemanskej noci a smrti. Veď záhrada nemohla byť menej nepríjemná ako večera? Judáš vstáva, nie, nemýľte sa. Je smutný, rozorvaný, zlostný. Dusí sa. Opúšťa dvere. A vonku je tma!

Neskôr sa obraz končí mŕtvym zradcom. Všetko sa zrútilo. Padlo nejako dolu. Už nijaké zázraky Ježiša. Zástupy… Len zrada a nie trest. Proste smrť. Nevinná krv.

Potom svetlo. Dobre… Prvé, čo ma napadlo… Svetlo ako počas zmŕtvychstania. Viete, také tie vlny svetla. Vlastne, veď ich vtedy nikto nevidel. Ale keď ho stretli, vnímali možno čosi plné svetla. Stalo sa to dosť nečakane. Akurát som bol odhodlaný dopozerať celú tú drámu. A bol to celkom dobrý film. Len tak dosť smutný. Nedarilo sa im žiť… A tu… zrazu ma napadla taká blbosť, že som sa musel zasmiať.

Neskôr nastala druhá vlna smiechu. A to v momente, keď som si predstavil, ako herci v televízii zastanú, ustrnú, lebo vidia, že sa smejem…. Pochopia, že už nemajú šancu ma deprimovať… Alebo vlastne, pôsobiť. To je dobré slovo. Pôsobiť.

            A toto je to, čo ma rozosmialo… Ja viem, bude sa vám to zdať infantilné.

Ú……. kladná vražda…. Alebo namiesto ok by bolo ukl… a k tomu ladná vražda… alebo vražda na dne: dná vražda. Alebo vietor a kruh písmen: vrana ždá…. to by sa potom vyšetrovalo.

Alebo vražda u Kladna teda…. U Kladna vražda…

Ako som tak hľadel do neskorej noci, keď už nijaký film nekreslil nové dynamické tiene, bolo ticho. Tu odrazu som zazrel pahrebu, ohnisko. Sedel som nad ňou. Hovorím o Biblii. Veď práve o to ide. Odrazu nebol potrebný nijaký film. Vysielala sama veľmi silne a ja som zrazu jej príbeh prijímal.

No… mýlite sa. Nenasleduje hapyand… Nie som nadobro vyliečený. Ale už viem, že kdesi mám silný lúč, ktorý ma odtiahne od lúča vysielaného televízorom k sebe. K sebe. To sa už volá rozhovor s Bohom. To je predsa nové, nie? To v návode asi nebolo, neviem… A potom ten smiech, keď som mal najviac trpieť bolesťou, ktorá sa ma vlastne netýka… Je ešte veľa vecí, ale dnes toľko. A teraz hapyand.

+