desjano

Národ hynie, trpí. Kráľ aj Štúr, Bernolák takto hľadeli na tie naše vŕšky, na prekrásne hory, čo sme dostali do daru. Národ sme malý, ale hory máme také vysoké, že nám ani Poliaci nevidia do hrnca. Sami do neho poslednú dobu poctivejšie nazeráme.

Keby si mala, sloboda,
hniezdo sťa tí vtáci,
hľadal by ťa vo dne, v noci,
O slnci, mesiaci.

Ale sloboda nerastie
na hore, na poli –
darmo stenať, darmo plakať
v ukrutnej nevoli.

(Janko Kráľ, Piesne II)

Patetické sa mi to zdalo. (Prepáčte, dnes by som najradšej písal v rodnom nárečí.) Ale sme si tak krásne naliali čistej vody, tak veľa, že povodne treba čakať, že vieme. Vieme, je to tak. Hospodárska kríza zas raz naznačila, že ani po toľkých desaťročiach neprestaneme zazerať na západ. Ale videli sme sa, my všetci, každý je pán, slovenský kráľ je nahý. A to sa ešte len začalo troška účtovať. Naša bieda. Ľudská, kultúrna, štátna. Tak toto sme chceli!? Iní v druhých krajoch odháňali komunistov 89, tak sme prispeli, urobili sme štát. A teraz rok 2012. A sme tu! Toto je výsledok. Čas sa zas raz uzavrel do seba.
Čo bude s touto krajinou? Ukázalo sa, že politici sa hrajú na podnikateľov v politike, alebo len merajú mierami politikov ako za komunizmu. Oni páni, my daňovníci. Oni múdri, chytrí, nepolapiteľní. A to snáď na nich nikdy nepríde rad, aby dačo porozprávali? Ale také čosi lepšie, pikantnejšie, ako to bačujú. A aby to malo šmrnc, tak pred sudcom, aby sme to všetci mohli posúdiť.
Čo bude s touto krajinou. Protesty ľudí sa politici aj médiá pokúsili diskvalifikovať. Nie, neboli to stotisíce. A vraj ubúda. Nech. Ale zobudil sa duch ľudu, chce dačo povedať, chce sa dačo spýtať. Dajako sa to tým ostatným nepáči. Treba počkať, kým sa nám podarí klesnúť až na tretie dno, potom budú aj stotisíce.
Naozaj ľudia veľa nepochopili, keď zasa dosadia ľudí, ktorí kradli najnehanebnejšie. Stačí sľúbiť chlieb a hry?! Tam bude vyšetrovanie. Tam bude ekonomický rast. Len aby ešte aj naši pra pra pra vnuci neplatili za tú červenú pýchu. Toto je krajina, kde ten, čo zničil dobrý štart Slovenska, zbojník bez meča, rozpráva verejne o tom, aká chudoba tu je…
Stále počujem kresťanov, ako ostro odseknú: Zaslúžime si lepších? Modlíme sa za spravodlivých vládcov? Ja zavše hej.
Niekto krajinu musí spravovať. Sme spoločnosť prepojená a bez hlavy. Sme spoločnosť deravá ako sito. Ale začína to tam, kde divadlá v mestách zývajú prázdnotou, ako knižnice, predajne kníh plné nepredaných kníh. V tom našom presvedčení, že zadubenosť je všeliek, že doma za pecou sú tí najmúdrejší z národa. Sme hodní svojich predkov za Štúra. Ale nadávať sme sa naučili sami, ani nás nemuseli učiť.
Lenže čas sa mení. Nová generácia má akúsi energiu. Ľudia, čo nedbali na nič, nedbali len na to svoje, aj dnes vedia myslieť na všetkých. Chcú meniť veci verejné. Treba. Nie pod politickým krídlom mocnej sliepočky ako poslušné kuriatko. Politici všetko odignorovali, jeden okrúhly stôl s občanmi (stv)… Inak nič. Aspoň neviem. Smejú sa ľuďom. Mrznú vonku, oni sa hrejú… Občianska spoločnosť sa musí aktivizovať. A to aj bude. Sám som zvedavý, ako tento zápas dopadne. Treba nápravu politikcého systému v ústrety občanom a priamej demokracii. Tento čas je veľmi dôležitý, je to dejinný moment tohoto národa.
Ako s ním naložiť. Ten hlas, čo sme začuli, je hlas proroka Jonáša. Varovanie. Výzva na kajanie. A oni, čuduj sa svete, kajali sa a prežili. Ale v Sodome to nešlo… desať sa ich nenašlo. Kresťania by mali rozumieť. Tu to začína. Tieto hrozby vedú k tomu, ktorý vládne nad národmi, jeho nám treba zaangažovať. Tento národ sa vždy zachránil, keď bolo najhoršie, vierou v Krista. Vrámci otupenosti nech sa ľudia spýtajú historikov, aká tu tiekla krv za Turkov. Môj rodný kraj to dodnes nesie v názvoch miest. A Boh mal posledné slovo. Rusi boli takí presvedčiví, Boh mal posledné slovo. Raz to príde. To je o tých mlynoch… Melú… Vody je dosť. Boh príde.
Úprimné obrátenie a žehnanie, lebo tento boj nie je náš. Krajina nám nepatrí, ani sami sebe nepatríme. Ani ten vzduch nie je naozaj náš, hoci je na našom území…. To všetko dostávame od Boha nebies. Takto to zvykne štylizovať Nehemiáš. Obnovoval Jeruzalem uprostred nepriateľov. Nič ľahké, a stále skôr či neskôr v modlitbe bez vzdávania sa.
Zvláštne. Celý deň je zamračené. Keď toto píšem, zrazu sa rozjasnilo, hoci slnka niet. Ľad sa topí. Odkrýva sa pustá zem, zem Slovenská.
Čo nás čaká? Kam odtečú vody zo snehu? Izrael nikdy neušiel nevernosti Pánovi. Ani my nie. My nie sme ateisti. Tento národ sa stal niečím, keď mu to ukázali Cyril a Metod. O rok bude voľajaké to výročie. Ukazovali prstom. Ukazovali hore. Hádam aby sme sa zase troška obzreli. Pokánie. Aj my sme ich volili, zlých pastierov ľudu, naše mlčanie pomáhalo. Neprosili sme skutočného vládcu. Krajina si potrebuje vyprosiť požehnanie.
Je pôst. Kristus vládca odkladá rúcho, dáva krv za ľud, nepýta ju od ľudu. Jeden za ľud je lepší – vravia poprední mužovia pred Rimanmi. A bolo to tak. A je to tak. A bude to tak.

Oslávme Kráľa na kríži, toho nenávideného. A ako on vstal, aj my vstaneme!

+

citácia básne: Janko Kráľ: Poézia, Tatran, Bratislava 1976