desjano

Čas je kruh. Preplávanie cez úžinu, ktorá sa napokon znovu zopakuje, len čo ňou prejdeš. Akurát o malý čas neskôr. To uznávam. Ale inak sa otáča do seba a cirkuluje.

Pozerám seriál, ktorý som videl ako dieťa. Pýtam sa, čo som urobil za ten čas. Aká emócia bola a zostala. A napokon. Je to skoro neuveriteľné. Tá istá.

Seriál prešiel okolo.

Pôvodne to malo byť všetko inak. Všetko „teraz“ je len improvizácia zhasnutých preludov. Odvolávanie sa, mykanie plecami. Zvraštenie úst, čela. Pohadzovanie rukami. Plýtvanie silou. Vysušovanie až do stavu pamätnej múmie.

Ako veľmi je pre Boha nevyhnutné vyhorenie bytosti. Práve takej, ktorá má tendenciu, rozhodnutie, pnutie, chuť ísť za ním. Ako veľmi. Samozrejme. V tom istom momente si pomyslím na Ježiša. Neváhal v otázke, aký osud ho postretne. Ba napokon videl, že sa bude treba s ním stotožniť. Veď ako na začiatku v jaskyni, tak na konci. Hoci k tomu mu už pomohla ľudská ruka. Človek vraždiaci Boha. Boh ohýnajúci človeka viac, ako by to Bohu dovolil. Adam a jeho nesmierny kŕč. Veď odchádzal smutnou nohou a radšej nerozmýšľal. Inak by musel hľadieť do bezodnej diaľky. Vidieť trpieť pokolenia synov a dcér. Nový a starý Adam. Viac pravdivosti do sviatkov. Viac vzývania. Opravdivého vzývania ako dedikovania starých rečí, pekných pesničiek.

Skrútim sa doprava. Dolu je skalný previs. Zem sa mi zdá dosť piesčitá. (Okolo je piesok.) Skoro červená farba. Obďaleč strom. Pravdaže vyschnutý. Krásne konáre proti nemu. Potom záhyby skál. Zvitky tmavých kútov farieb. Otvor v skale, chodby a lákanie a blúdenie. Úzkosť duševnej plochy. Ech, aké je to frivolné. Duša sa nadchýňa sama sebou. A pravosť uniká. Len nech sa napíše niečo sladké. Ale tu je skala. Potom je mäkká. Snová. Hmla a spánok. Duša sa nehýbe. Telo odíde a racio nech to rieši na prvej odbočke vpravo. Potom skalný previs. Pieščitá úroveň bez vody.

Bytosť, ktorá sa konštrukčne zrútila do seba. Nikto vo vesmíre neurobil takú hlúposť. Jediná bytosť, ktorou sa chcel stať Boh a aj sa stal. Zavŕšil pôvodný potenciál. Aký šialený rozsah má táto bytosť.

A nad všetkým tým nezapísateľným nepreberným množstvom odhalení filozofie, poézie… nad tým pastieri. Tých si pozval vychutnať, kochať sa, kým prídu rozbíjači ducha. Kým prídu ešte tisíc ráz hlúpejší ako pastieri.

Kráčajú. Ich práca ich odieva a dáva pach. Vypätý krok, chvejúci sa pohľad na ľudské dieťa. Špirála nadšenia až po nebo a z neho schádzajúca. Veď zostúpila sláva Boha. Zostúpil Boh v najlepšom momente nálady v najlepšom mieste. Všetko sme zabudli. Tešiť sa, aj trpieť. A kto sa k nemu priblíži, toho to popáli alebo zamrazí.

Čas je taký kruh. Možno skôr špirála. Vypätie generácie a jej rozpad do hrobu po odovzdaní života. Vstúpil na zem v čase v odeve ľudského tela. A aj tak. Zostane to záhada. Jeho prostota raz navždy všetko vysmiala a postavila do úžasu. Už nebude nič.

Z maštale vzišiel najväčší zázrak histórie. Vyšiel odtiaľ natoľko ľudový kazateľ pravdy a vznešený posol Boha. Hlúpi aj múdri zastanú v úžase. Potom je maštaľ dobré miesto. Má rád ľudské teplo. A neznáša ľudskú zimu.

Nielen toto ma fascinuje. Celý jeho život ma fascinuje. Zem ma znechucuje vždy znovu. On ma vždy znovu fascinuje. Stretnúť sa s ním musí byť otázka prostoty a moci. To všetko. Prostota. Moc. Ježiš.

+