desjano

Kým oblohu križujú letiace pierka škovránkov, kým sa v horách ozýva beh sŕn, kým pierko zostupuje dolu, kým cítim vietor v tváry, stále mávam nastavenú dlaň. Otočím sa za oblohou. Možno poletí, povznesie sa, vznáša sa od oblakov také obyčajné pierko. Môžem byť pútnikom oblakov. Ukrytý v perine oblaku, v bielom mráčiku, že ma nevidno.

Kým pamätám mäkkú rúčku, kým ráram dni, kým pierko padá a ja ho chytám, kým cítim vietor v tváry.

Teraz neviem…… bol to obrázok, či to bol preľud, čo sa stráca v krajinách mysle. Videl som lúku. Tráva bola dosť vysoká, už odovzdala farbu pre ďalší rok kvetov, žltou sa odela. Cez lúku viedol chodník pod steblami, zlomenými, ohnutými.

Napokon. Padali ťažké kvapky dažďa. Ba sneh prikryl všetky obrazy vzácnych vecí. Ale ja stále vnímam ten kraj. Neschádza mi z rozumu, z krajín mysle, kým mi vietor naráža do tváre. Kým pierko pristane, nežne, jemne. Nie inak. Len jemne, nežne.

Nepoznám cestu, nepoznám smer. Strácam sa v korunách vysokých stromov. Pamätám si lúku. Mala už žlknúcu trávu, bola pokrytá zlatom. Ako žltý podnos plný zlata. Na konci lúky vždy vidím jej postavu. Zahmlenú. V jemnej hmle. Jej dlhé dlhé vlasy nad dlhými steblami trávy, kým biela obloha sa skláňa stranou.

Potom pozývam Boha, aby prešiel stredom toho obrazu.

Kráča ku mne. Vždy ma prepadne strach. Čo jej poviem, kým padá pierko. Skláňam sa a klesám nad steblami trávy. Dychtím vidieť jej tvár v tom sne, v krajinách, kým mi vietor hladí tvár. A moje líca. Horia sobotou.

Aké ste vysoké stromy, aká je dlhá lúka, ako dlho prichádza ku mne, kým sa ľakám a neviem, čo jej poviem.

Občas staviam hrad. Ale napokon po ňom nezvýši ani tak kopa piesku v pieskovisku, ako hŕba slov. Ale pravý hrad stojí pevne, nepohne sa. Lebo skutočným hradom je Boh.

Ja nikdy len tak nezavriem dlaň. Stojím, čakám, dlaň plná vetra a pierko sa vznáša ovzduším.

Ona tam stojí, zdá sa mi krásna. Zdá sa mi taká povznesená, taká pevná. V diaľke svieti hrad. Ona povie pár viet. Svieti. Ja viem. Viem, verím. Keby som mal jedným slovom výjsť jej v ústrety, keď kráčam trávou priamo oproti nej, poviem Tvoja štedrosť.

Nedokážem povedať veľa… Mám otvorenú dlaň, pierko letí. Vznáša sa. Otvor svoju dlaň, srdce, myseľ, spolu, Boh.

+