Mojím domovom je lúka. Rozsypaná zem. Neprejdený chodník. Snehová pláň. Každý kúsok slobodnej zeme bez ľudí. Každá lúka, kde sa prechádza vietor, Duch.
Opaskom mojich krokov je rozpor s nohami alebo s telom. Je to sen. Je to nesenie piesne. Ak to nevieš…. Je to prebývanie vo svornosti, sola Dei.
Život na zemi je pomerne veľký omyl, ktorý si chcem dovoliť.
Život ducha je nemotorné teleso, ktoré sa valí zemou ako kométa, ktorá mala zničiť dinosaury. Sme rovnako primitívni s našimi cestami nikam. Jedna noha uniká.
O krok vpredu. Demontáž starého sveta, nijaký nový už nebude. Columbus ešte mal nádej na ďaleké výpravy, naše kroky sú márne. Ako planá hruška v snehovom záveji, neďaleko zástup vlkov. Prebiehajúce stopy. Pergamenová listina zo severu a vlci. Vidíš ich v snehu a bojíš sa. Je tma. Je dosť tma. Naozaj dosť tma. Kde len nájsť svetlo, keď ho už treba. Stromy. Prečo odchádzajú aj stromy? Zadržte taký dážď, je zima. Prívaly slov, pochody buniek. Odchody slonov do nových končín nepoznania. Nesúrodosť, nekompaktibilita, neexistencia. Len kométa.
Občas sa vo vzdialených krovinách ozve spev. Je veselý, znie nocou. Anjel kráča za lúčom. Kľaká s kožicou vody, keď Agar uniká a jej dieťa hynie. Sneh sa trbliece vodou, korálmi nepoznania iných zemí. Voňavých vzdialených kráľovstiev. A my sme uväznení tu. Ale anjel spieva. Potom sa stmieva a príde nijaké ráno.
Columbova loď sa plaví. Vianoce strávi na lodi v trópoch. Izabela je v diaľke. Úlohy búrajú spánok na vlnách. Potom sa tvári vzdorovito. Vie, čo nevie a objaví, čo skrýva tretia India.
Tak sa Boh skláňa k nepoznaniu, aby pootvoril dvere. Zapodievam sa na lúke snehu takou úlohou ako otvoriť dvere nepoznaniu. Chcem vedieť, ako veľmi sa potom zmeníš a prinesieš kôš plný ovocia. Lebo ona šla uprostred zimy po zasnežených necestách a našla oheň s dvanástimi starcami dní. Taká obyčajná, taká vzácna. Taká krásna.
Boh je otázkou moci. Nie je problém, či je. To je triviál pre nepokročilých. Problém je, čo si môže dovoliť. Na tejto lúke vyhlasujem s plnou vážnosťou a vierou, že si môže dovoliť veľa, že si môže dovoliť všetko!
Zanikli spevy pastierov s dobrým aj zlým. Ovce odbehli do nebeských kopcov časov. Anjeli zatvorili trúby a svoje piesne ukryli pre Bacha. V oktávach už neprebýva Duch, len pečať. Ale moc zostala všade okolo jaskýň, kde by sa prišiel narodiť Boh.
V polovici krokov sme polovičatí. Happyand odložený pre vrchol kríža. Potom nič. Rozpor krokov a nôh. Nijaký skutočný vzlet. Ale realita nie taká zlá. Preháňam sa priestorom a nemám lúky.
V krajinách dinosaurov a jaskýň. Potom inde pulzuje bujarý život Ducha. Žriedla tečú všade hlbšie, prípadne okolo. Hĺbka je načrieť. Zastaviť deň a potom si sadnúť k slanine.
(druhý záver) Boh je láskavý. Ľudský pohľad Boha z jaskyne, kde nie je zima. Kde je útulno jeho očí. Kde pochopenie anjelov znie flautou z nízkych tónov do výšok. Je to plamienok nádeje. Je to pár ľudí s človekom uprostred, ktorý je Boh.
To je dobrá spoločnosť. Spodina – ufúľaní nevedomí anonimní pastieri, vox populi, esencio, vôl, osol, hnoj, slama a seno. Ich syr druhej triedy, baranie mäso. Záleží od korenia. Ingrediencie akurátneho dedinčana, Pane. Decko a infekcia. Slobodná matka, muž bez vlastného dieťaťa, čarokrásni anjeli a Boh, ktorý je tu nevhod. Ale kde je dnes lepšie? Len tu!
+
..."ale,kde je dnes lepšie"...... ...
Celá debata | RSS tejto debaty