Môžem roztvoriť dvere, môžem zatvoriť dvere. Nič sa tým nezmení. Zmením sa iba ja. Ale ja nie som menný, som nemenný. Som len sad. Rastiem svojimi vlastnými stromami, silami ohraničeného priestoru v ostatnej prázdnote, cudzote. Som inou dimenziou. Som jediná dimenzia. Sad – to je taká vec s jasnými pravidlami. Ba ak je sad, tak aj do hĺbky zeme to musí mať jasné kontúry.
A smiech zaznie háklivo, nehanebne nedbalo, nepotrebne. Zatvorme dvere, zatvorím dvere. Úlohou sadu nie je byť stopercentne zrozumiteľný. Tak či onak musí byť súčasťou, kontinuálnou súčasťou ostatného priestoru. Až do tej miery, ako ho vôbec dokážeme vnímať zmyslovým poznaním. Lebo iného tu nikto schopný nie je. Škoda.
Aby nepočuli, aby nevideli. Aby neboli. To je ľahké.
Komu patrí sad? Ale tak zásadne, zá_sadne. Odpoveď sadne v sade… všade v sade, a pod. a pod.
Konformnosť je tam von. Tlačí sa dnu ako mráz, ako voda, keď je povodeň, ako špina, keď sa rozleje zasa nejaký dárwinovský vývojový stupeň ropy.
Som sad. Mám strom. Ten strom je môj. Je len môj. Mám stromy. Sú moje. Moje stromy. Som sad, mám stromy. Keby som nemal farby a stromy a vodu, nebol by som ontologicky vzaté sadom, ale len potenciálom sadu. Ale ja som sad. Som rád sad. A podobne. Nekonečný triviál.
Ale stromy, ktoré sú na mojom kraji, prerastajú medze, ktorými sa definujem. Som definovaný Bohom, založil zem. Tie stromy idú za mňa. Nie zjavne. To nie. To si nemôžu dovoliť. Sú v sade. Ale čo ich korene. To vie len zem. Čo ich konáre. A tak treba reflexiou položiť kontext namiesto rozporu, radšej paradigmu ako neviem čo.
Bolo by omylom myslieť si, že sad je pripútaný. Že hocijaké miesto obsahuje sad. Sad je letiaca /prípadne premen(e)ná/ skutočnosť. Avšak vždy viazaná pozemskou tiažou aj keď lieta.
A voda. Občas sa vylejú tony vody na sad. Tony vody uvádzam pre zápis konaný mnou, sadom. Súčasť mora. Tak vidím sám seba sám sad. A vlky, ktoré sa priblížia ostávajú v relatívnom zmätku. Prostý sad, a je tu more? Chápem ich. Samozrejme. Alebo… necháme to na nich, dobre? Dobre, stromy?
Ale aby sme nezabudli, stromy, pripojiť zásadu. Sad patrí Bohu. To je ako dýchaš vzduch, to je ako korene, to je ako tony vody, to je ako vlky vo vode. To je prosté. Zásada. Vrč, krič, rež. Neber. Reverz. Je to. Ustálený proces priebehu zániku jednej malej planétky uprostred ničoho. Sad nemá ambíciu predbiehať nastavenia. Nevyhnutným vrcholom Boh. On sám. Veľa vody! Tony vody. Ale to len na okraj. Ja z toho nemienim skladať účty. To nech si skladá sám. Ja som len sad. Ja sám som sad. On je Boh. Tak, stromy, chápeme sami seba sa, som sad, ohraničený nezničiteľný priestor, on je. Je Bbbboh.
No…. Je to masívne. Je to úderné. Nič viac.
+
..pekne sa urodilo.. ...
Celá debata | RSS tejto debaty