desjano

Kráčal som po poli. Brázdy boli veľké. Farba výrazne hnedá. Neďaleko zeleno sivo hnedý pás porastu, krovia, medza. Nepoznal som to pole. Nepatrilo mne. Celý ten priestor mi dal na vedomie, že je vymedzený. Ale že ma tým však nemusí obmedzovať…

Bola tma, hoci malo byť leto. Hviezdy sa zbierali na jednom mieste. Chystali sa všetky odísť. Horieť, zaniknúť. Pochopil som, že až tam nedovidím. Neovplyvním to. Pole tu bude aj tak. Mohol som po ňom skúsiť skákať, či sa nerozhúpe, či sa neprevalí niekde v strede. Či sa potok neukáže ako neschopný vnášať do seba vodu.

Chvíľu som sa pokúšal prejsť istú vzdialenosť po hrubých hrudách. Je to taký nápad. Po tme na poli. Na poli býva človek cez deň. Ale čo keby sme to otočili. Polia budú nad hlavou a obloha bude dolu. A ak to nejde… ako ľahko sa k tomu poznaniu získa súhlas, tak nechajme polia existovať v noci. Aby sme sa uistili o tejto novo ustanovenej modalite, pôjdeme tam. Ja a môj duch.

Dobre je kráčať. Dnes je šero. Nič biť nebude… dnes nebude čas. Neodbije jediná hodina.

Videl som zvláštny obraz. Videl som ženu, pozrela na mňa. Ležala. Posteľ bola biela. Normálne ľudsky… snehovo biela. Vedľa tej ženy boli ďalšie dve. Len také obyčajné, sediace, nič mimoriadne metafyzické nekonšpirujúce. Modlili sa. Žena zomiera. Pozerá na nich očami, akoby robila tú najbežnejšiu prácu svojho života. Keď ju ďalšia žena osloví menom, tvári sa prekvapene. Kde sa to tu všetko berie. Najpresvedčivejšou modalitou je tu teda smrť.

Ja tu hľadím na hrudy. Akoby som čakal, že mi to niečo povie. Moja prvá otázka je, či ich púha existencia, možno predsa len skôr modalita, vyslovuje nejakú závažnú pravdu, okrem akejsi povinnej, sekundárnej.

Zápasil som s hrudami, aby som dokázal urobiť aspoň pár metrov. Tu som sa ocitol pristihnutý. Okolo mňa, presnejšie okolo poľa prúdil prúd ľudí, veľký prúd ľudí, šli v nepravidelnom pravom uhle. Nesledovali ma, ale priamo mohli vidieť, kde som, čo robím a v akom som položení. Tiesnili sa. Trápne natlačení na seba, postupovali. Nad hlavou mi hrmel organ akoby odbíjali posledné chvíle môjho života. Zanemel som a všetko bolo jedno.

Hrudy sa menili na bublotanie sopky, na bahno, ktoré sa rozostupuje do útrop a pohltí ma. Namiesto stromov, s ktorými sa snáď ešte dalo dohodnúť, tam boli len akoby stĺpy. Mramorové stĺpy mŕtvoty, možno veľkých vecí poznania.

Ležala ako mŕtva. Ale čísi hlas hovoril, nie, nie je mŕtva. Iba spí. Vstane. Neplačte. Nezomrela pre smrť, umrela pre život. Vstane. Také slová! Také slová si môže dovoliť len Boh. Ja som iba človek. Práve preto. Netušený rozmer, kde je dnes len Boh.

Sám chcem vedieť, ako sa zachovám. Aké je umieranie. Je to odhodlanie? Je to Boh v otvorených bránach môjho života. Je to zrada zeme, ktorá s úškrnom vždy znova zrádza. Je to posledný záchvev? Posledná viera v zmysel zeme, v jej spravodlivú existenciu?

Až keď som pochopil, že istá časť mňa sa už prepadla, možno navždy, pochopil som, že je to pochmúrny pohrebný sprievod. Pre mňa? Pre mňa, za mňa. Nuž taký sprievod ten si človek nevyberie. Ani Kafka by nevidel nie temnejší, taký by videl Montpassant, ani on by nevidel šedší…

Moja duša žije. Moja duša je život. Moja duša je čistý princíp väčší ako Platónov. Boh je stred a moja smrť miery do stredu. Smrť je obchod. Videl som tú ženu. Smrť bola pre ňu rovnako prirodzená ako posledné pohyby rúk a očakávanie lepšieho života v Bohu, ktorý zomrel za ňu.

Ten dav sa vlnil ako had do tvaru písmena S. Ako had, ktorý zabíja S. Sprievod napreduje.

Je to Božská komédia. Keď umrel Dante, umrieme aj my. Ale ak napokon našiel Beatrice a nebeskú vlasť, aj ja nájdem. Boh je veľký!

+