desjano

Skala zostáva, bude tu aj po mne, tá istá. Ale bude menej vzácna o to, že tu už nebudem. A bude vzácna práve tým, že som tu bol. Ale môj výkrik bude stále kdesi vo vzduchu. A bude tu jeho meno. Moje vedľa jeho.

Som na vysokom mieste, priepasti a hlbiny, voda, pribudli mi šediny a vrásky. Skaly naberám ako loď naberá a čerí vodu. Som vtákom a som plazom. Som divokou zverou a som šľachtic. Som s plášťom na pleciach v otrhanom odeve páva.

Moje ruky sú roztiahnuté a kričím. Moje kričanie, chrčanie má niesť výkrik. Som výkrik. Ja nemám slová, som len výkrik. Ja len robím krik a najviac mlčím.

Som malé svetlo, ktoré uteká pred veľkým. Nezaviažem mu sandálu. Som len záblesk. A najskôr záblesk samého seba. Cez seba definujem všetku živú a neživú prírodu, ktorá bola, lebo už nebude.

Som plochý a som zrovnaný. V troch radoch tri rady sviec. Na troch vrchoch. A ja idem preč. A ďalej. A bližšie. Som a nebol som a zas nebudem. A prídem.

Som nádej, z ktorej si beriete. Všetku som vám ju dal a ja som potom smutný. Nijaká mi neostala. Iba jedna. Nádej na mňa a na právo na Boha. Nádej na právo. A som skala, na ktorú si stávate. A potom idete preč. Ja dnes kráčam bližšie vzďaľovaním seba. Čím som od vás vyšší, tým viac znášam váš posmech. Som len horiaca fakľa v hlbokom pradávnom tunely v zemi. Keď dohorím, tak tam už bude tma. Zháram a ubúdam, pribúdam v pokoji popola. Vesmír je veľké prázdno. Raz by som ho aj tak musel prijať. Ale duša je život pre spravodlivosť.

Som stále nový, vždy ten istý a posunutý osou teba, lebo svetlo prišlo na zem a je vo mne, Ty Kristus, moje svetlo.

Som výkrik. Robím často krik. A potom zase mlčím, lebo už som sa dosť nakričal a prišiel čas umĺknuť. Položiť ruky na nohy, ktoré ma bolia.

Chcem sa ísť pýtať, čím som mal byť, aká bola moja forma a aký obsah sa jej nedostal.

Môj výkrik zaniká v diaľavách širokého vesmíru, lebo tam zapadá a nie je odlišný. Matéria nep(rip)úšťa nijaké kritické hodnoty. Mohol som byť aj meteorit, ktorý zhorí v atmosfére. Ja som si vybral zastať si na skalu a kričať. V našom kraji ma to boli dobre naučili. Zmyslom môjho výkriku teda ďalej nebolo, aby bol počutý a vypočutý.

Som epifánia, ktorá sa nesmie prezradiť. Lebo keby vedeli, nebol by to už apostrof na Izaiáša, uši na nepočúvanie, oči na nevidenie, srdce na………

Každé slovo sa naplní.

Vrastám do zeme, dlho som sa búril. Nikdy som nebol pokorný. Aj to mi dal náš kraj. Až dnes… Šírim sa a vzrastám. Pokrývam celú zemeguľu. Moje ruky unikajú a stretnú sa v nekonečne konečnej zemegule. Som čistá myšlienka. A som len vločka, ktorá sa práve roztopila a uniká. Nikdy vo mne ten zlý nemal nijaké miesto. Moje nohy vrastajú do zeme a prerastajú ako korene malého stromu, ktorý je napokon domovom pre množstvo vtáctva, ktorý rodí dvanásť ráz do roka. Vždy si predsa túžil, aby som vzrástol a ten čas nastal. Ja to cítim. Otec.

Moje telo je roztiahnuté nad celú zemeguľu. Ruky sú horami, Atlasom. Oči sú severskými ohňami. Ale moja hruď je priepasť. Sopka a láva. A všade je srdce. Moje slzy sú jazerami a moriami a oceánmi moje túžby. Svet nič neznamená. (Lorca) Nevybral som si byť. Iní o tom rozhodli. Ale keď už som, vyberiem si formu, senz a teleológiu.

Slobodne a radostne som si vybral pohanenie kríža. Ježiš Kristus, méta, právo, spravodlivosť a Boh. Naplnenie, prekričanie ticha.

A už zas sa len Duch vznáša nad temnotou.

+