desjano

Hory sa ukryli do diaľok. Mraky pokrčené čakajú lepšiu príležitosť zmoknúť. Čakajú ma. Obloha vystúpila do výšok. Pôda je mokrá. Dlho prší. Boh sa ma pýta toľko vecí. Pýta sa ma viac vecí ako sa ho pýtam ja. Stojím, sedím a ľahám si. Zem je stále mokrá. Chvíľa vypätia, kým život odíde k tomu, ktorý ho daroval cez otvor pokory. Kým sa vráti, celý v kvapke.

Pozerám na svoje dlane. Aká zvláštna prítomná realita. A predsa oči túžia po čomsi inom. Nehľadieť očami. Vidieť hlbšie, ďalej. Vidieť prozreteľnejšie.

Voda šumí dolu stráňou, nemá žiadny járok, letí dolu ako divá, sníva svoj sen, vlní sa. Ja ju nevidím. Tam v diaľkach sú moje hory. Čím viac som sa snažil vrátiť sa ku ním, tým sú nedostupnejšie, tým viac zapadá na nich tma. Len tá vôňa hory pod Poľanou, tá je stále rovnaká. Každý jeden kvet. Každý jeden.

Treba to uznať, sú to veci, ktoré prečnievajú nad zvyčajné predmety myslí. Patrí sa ich uznať. Nestavať hlavu tam, kde nie je jej miesto.

Tak sa rodia slová. Sú moje. A mimo mňa sa rodia skutky.

A ja som si myslel, že vyjdem hore na kopce, do tej krásnej hory. Že roztiahnem ruky do výšky a budem spievať tie naše pesničky. Celý deň budem robiť a večer Ti prídem ku dverám, aby som sa viac od Teba nevzdialil. Tam pod vaše okno, len dedinské psy ešte brešú pod mesiacom. Že prejdem tou dubinou dolu, ale aj mladou smrečinou až pod Tvoje okno. „Hore na Poaľane voľačo sa belie…“, zase budeme sedieť len tak v tráve, neďaleko stromov. Vieš, že krásne krájaš chleba? Tvoja sestra si nás nevšíma. Obdivujem jednoduchú krásu nášho života. Nikdy z Poľany neodídem. Sľúbil som ti to. „akože ja smutná na svete byť….“

Oblaky stoja ako nastúpená armáda, Boh ich pasie veľkým prútom. Rád ho tam vidím. Ale oblaky sú tu niekedy také veľké, že ho ani nevidieť. Potom príde zmoknutý. A rád hovorí, čo zažil.

Pod zemou sú čierne šaty. Má ich žena, plazí sa. Tunel je dlhý, čierny, ale šaty sú veľmi drahé. Nepočujem jej hlas, len šum šiat ma dusí na zemi.

Z úlomkov poznania skladám rozbité zrkadlo, je to trivium, ak som už napísal predtým. Sebapozorovanie je jedna z najhorších smrtí. Crusoe by vydržal aj dlhšie, ale musel sa pozorovať a prepadol do ticha. Zožiera, struny sú napnuté práve keď je najviac ticho, lebo inde je ručiaci chaos. Nikto to nevidí, pritom celé to poznanie nie je hlboké, je pomerne plytké.

Boh hľadal tento deň vodu a našiel mňa. Lebo dnes som bol ako voda. Asi sem chodil dlho. Dnes som voda. Tak ma našiel. Asi je to tajomné.

Pozerám na svojej dlane. Väzením nie je priestor. Slobodou nie je priestor. Prsty pred očami sú zovreté mreže. Kde by sme šli, kdeže… Duch je život pre spravodlivosť.

Voda sa ženie dolu stráňou, vodopád ma pohltí, zanikám, prenikám do dimenzie vody v priestore. Záplavy vôd vyrastajú na kopci. Všetky stromy sú teraz z vody. Skaly sa stali umytými stolmi vodných ovocí a priamych listov. Voda zaniká a vzniká, je živá a mŕtva, je všade, sedím v hĺbkach valiacej sa vody a kladiem si otázky.

Voda tečie priamo cezo mňa. Stávam sa viac bytím medzi ako bytím nad. Už nie som ja, je voda. Ja v nej spím, a keď bdiem, nevnímam. Keď dnes ponoríš ruku do vody, dotkneš sa mojej hlavy, nie však mojich myšlienok. Odplaví ich voda a ja unikám spolu s ňou. Unikám za svojimi myšlienkami. Prenikajú ma myšlienky a ja plávam v myšlienkach. Moje bytie bolo pomyselné a dnes som pomyselný ja. Stanem sa vodou, vyparím sa do výšok, stúpajúc v hudbe sfér, huslí, hárf, všetkých strojov. Stanem sa oblakom, budem stále vodou. Rozplyniem sa v myšlienkach. Ani jedna nie je moja. Nič už nie je pôvodné, preto ja som za myšlienkami. Som pozorovateľ na oblaku. Stačí mi vedieť pravdu. A potom… chcem ju žiť. Takto teda dýcha Boh. Som voda, ktorá zúrodní zem. Preto padá, naráža, rozbíja sa, je vodopádom, zaplavuje a padne do zeme a viac jej nebude.

Voda je milá, jemne hladí korene a chrobáky skúmajú jar, aby šli zas ďalej. Kvapka je odraz celého sveta, ale je tma a ten svet v nej nevidieť. Boh sa ukryl do malých vecí, nebol v blesku, ani v páľave, ktorá ma brala hore. Je ukrytý zemi, pochovaný, aby na tretí deň vstal s chrobákmi, jarou a rastlinami a nad nimi.

A vidíš… to je tá lúka, kde sme sedeli. Ty si zbieraš kvety. Pamätáš? Tvoja sestra o nás asi ani nevedela. Tie kvety Ti už zvädli, ale kvapka tá veru, dám na to ruku a krk, tá veru neuvädne. Navždy bdiem nad tebou. A ty bdieš dnes so mnou. Celú noc mi rozprávaj, aký je život je zlý, je to krásne. „Tmavá nôcka tmavá, nieto de stupiti.

Voda padá, je všade. Už nie sú hory, ani stráne. Dnes je voda. Kvapky padajú strmhlav, akoby náhodou. Voda tečie hladko, nečitateľne, ale celý ten tvar hovorí veľmi mnoho zasvätenému. Boh je bližšie v tvare, ktorý zlyhá.

Podvečer zhasnú svetlá. Rozsvieti sa Boh, keď roztiahnem ruky a zatvorím oči, keď otvorím srdce, zatiahnem silu myšlienok, prejaví sa Duch.

+