desjano

Takže som si to konečne pozrel. Kadečo sa okolo toho hovorilo, tak mám jasno.

Aby som sa neopakoval a šetril čas sebe i Vám, zistil som, že pani redaktorka Čobejová napísala svoj pohľad. Takže poďme do polemiky. V podstate popísala základné problémy i klady filmu Slúžka. Popravde s pani Čobejovou nie, s ňou nepotrebujem polemizovať, ale so ženami okolo toho filmu teda áno.

Pani Čobejová chváli pokrok v remeselnom vypracovaní filmu. Áno. Nemožno poprieť, že sa film vyhýba prvoplánovosti a šedivosti, akým sa posledné desaťročia tvorba vyznačovala. Vyzuál je fajn. Po tejto stránke film plynie bez rušivých vstupov. Keď si stanovím nejaké historické obdobie, je fajn, ak tomu zodpovedá architektúra, kostýmy, rekvizity. Ale aj slovník a spôsoby. Na druhej strane. Ak sa vôbec približujeme európskej úrovni, ešte nie je čas plesať.

No a tu sme už pri tom… Slovník, spôsoby… každý z nás má nejaký svetonázor. Tvorca filmu rovnako. A s týmito kartami to potom na nás aj pravdaže hrá. A predsa. Rozbalili to na nás hezky… A Slúžka sa stala slúžkou. Stala sa slúžkou genderizmu, feminizmu a progresivizmu.

Najprv k defraudovaniu. Prečo nakoniec ukazujú hrob reálnej ženy, ktorou sa vraj inšpirovali, keď príbeh totálne deštruovali. Prekrútili ho na obraz objednávky. Tak buď blafujem, mám umeleckú licenciu, alebo robím životopisný film. Ale vytváranie hmly, či jednostrannosť je pre týchto ľudí normálna. Autorky sa pohrávajú s triumfalizmom: stvorili sme prvý lezbický film na Slovensku. No super. Fakt výhra. Tak, teraz tá naša kultúra môže spokojne spať. No a akože urobiť ten ich lezbický film a vybudovať to celé na fikcii?! Tak zamiešali karty. Zobrali reálnu ženu a vymysleli jej ženskú, ktorú nikdy nemala. Veď brániť sa zrejme zo záhrobia nebude. Či to je akože ocenenie, že by mohla mať lezbický vzťah?

Lebo popravde, zrejme ho nemala. A prečo je to dôležité? No lebo potom je to celé vymyslená podlosť. Podlosť na tejto žene. Potom nikto s nikým takým nikam neliezol. Nikto nikoho neponižoval, nebil a nezvádzal. Chápem, že film ako aj divadlo vyžaduje konflikt. Preto sa v životopisných filmoch stáva, že sa niečo prisladí alebo prikorení, ale tu sa išlo poriadne ďaleko. Tu sa strieľalo hlava nehlava.

Takže lezbický film, hovoríte…? Alebo len tety veľmi chceli, aby bol? Keďže nie je taký ani na rovine textu. Boli tie dve vôbec príslušníčky menšiny? Ako to? Veď jedna spí s mužom, druhá vraj musí. Tak maximálne bisexualita, nie? A došlo medzi nimi k reálnemu sexuálnemu kontaktu? Medzi ženami sa stáva, že bývajú priateľkami na život a na smrť. Väčšinou, kým sa jedna nevydá. Nevyhnutne ich blízkosť neznamená zmenu sexuálnej orientácie.

Veď ak nie ľahká pomoc, vymyslíme!  Ale nie… daj pokoj…. to si máš, divák, pravdaže domyslieť. Oni vedia, že nie si úplne na hlavu. Vieš, milý divák, to je taká maličká hra so slovíčkami, citmi a divákom.

Skôr tak, aby to zas nevyvolalo prílišnú antipatiu. Čiže také maličké dávkovanie. Šitý na túto dobu a čas, nie?! Na danú etapu.

Samozrejme im nemôže fungovať záver. Slúžka tak miluje svoju kamošku, že jej vezme decko a zmizne od nej ako gáfor. Rovnako je divné, že na jediné slovíčko svojej panej vlezie chlapovi do postele. „Urob, čo treba.“ Ani keby mu povedala: Urob aj čo netreba, aj tak by to nebolo uveriteľné. A chlapík potom nič. Nepýta sa, čo bude ďalej. Kedy bude repete pokusu s názvom: urob čo treba i netreba.

A máme tu tak peknučký, rozvinutý feminizmus, radosť pozrieť. Doslova ukážkový. Všetci muži sú vraj zlí, vieš, divák. Ale ak si chlap, do kina choď, oni to zas tak nemyslia, len si vlastne zlý, vieš… aké jednoduché. Autorky nám veselo tvrdia, že na začiatku 1 svetovej všetky ženy boli buď potláčané, pravdaže. Alebo lezbičky. Aké jednoduché. No čo to len robili tí historici dodnes. Aj ten sex. Sex s mužom je zobrazený v jednom prípade ako nudný a stereotypný, zameraný na muža. Alebo zištný, pán a slúžka. Čiže len lezbický sex, milí chlapi… máte smolu. Čo narobíte?! Feministky majú jasno. Ach jaj. A tu sme pri ďalšej povinnej ideologickej axióme. Musíme vytvoriť pocit krízy, aby sa potom niekto dožadoval ako obeť svojich práv. A prečo nie, aj nadpráv. Veď si treba vyvzdorovať. Nie?!

Mladá panička dostane za muža debila, tak sa nám snažia nahovoriť. Svoje si odtrpí na fronte.

Chlap je obeť systému. Lebo keby ženy vládli, vojny by neboli, alebo by doma chlapi sedeli a ženy bojovali… A to by už konečne bola sloboda pre feministku. Lebo viete. Jedna z čŕt extrémneho feminizmu je samodeštrukcia žien. Tak nejak to vidí tento film? Toto je jeho optika? Chlap sa vráti dokaličený z vojny. Inak pekne ukázaná posttraumatická stresová porucha. Ale jeho nám nemá čo byť ľúto, to ženy v skutočnosti trpeli, chlapom na fronte bolo hej. Vždy človeka poteší, keď vidí pokus o vyváženosť. Vlastne na niečo bol ten chlap dobrý. Bol to chlap na zabitie pri použití správnych chlpov, ako sa dozvedáme z filmu a nám ponúknutého návodu.

Nemôže chýbať povinná jazda, ideologický výkrik: Potrat je vymoženosť. Aký šťastnejší je vraj tento náš vek, keď môžeš zabiť svoje nenarodené dieťa?! Opak je hrôza, pravda?! Aj tento bod si môžete, ideológovia, odškrtnúť. Veď aj toto je súčasť utrpenia žien v minulosti, nemohli zabiť svoje detičky. Tak, tak…

Čiže upozorňujem na dramaturgické a kompozičné nedostatky, priam chyby. Pokiaľ sa tam tlačí ideológia, múzy musia ustúpiť.

Vlastne ešte perlička. Treba vidieť aj film o filme. Inokedy tam tvorcovia ukážu svoju robotu. Tu sa najviac dozvieme o ideológii filmu. A „sluha“ nám vysvetlí so smutnou tvárou, že v minulosti ženy trpeli a trpia tuším aj dnes. Tak nejako to povedal?! Je to proste sluha. Za to mu dali plat, tak maká. Ja neviem, či sa nechystá na zmenu pohlavia. Vždy je úžasné vidieť, keď v mene feminizmu lobujú muži.

Prečo takýto film a prečo v tejto dobe. Saláma. Tento film je ďalší kúsok salámy. Čo budeš robiť prednášky, hoď ľuďom pekný príbeh, dojímavý. Story rozhoduje! A že sa do toho zamotal aj pán Lasica… To ma veľmi mrzí, nie je ho to hodné, aj keď bol liberál.

Genderizmus, progresivizmus a feminizmus používajú salámu. A preto aj pojem scitlivovania na rodové témy. Tento príbeh k tomu miery. Nie je tak?! Veru je.

Snáď ste si nemysleli, že títo ľudia s tým prestanú, keď bude po referende za rodinu, pandémií, keď sa na Ukrajine bojuje a pod? Saláma ide. My sme stále neoslepli, ani nás neoslnili.

Ani týmto filmom!

Teraz, aby som nevŕtal len do našich ideologických odporcov. Milí kresťania rôznych Cirkví, koľko filmov sme dali Slovensku minulý rok? Ja viem. Keď niekto dostane napr. 600 000e na dúhový pochod v KO, ono sa to potom bojuje za práva. To sa potom robí umenie všetkého druhu. Chápem túto výhradu.

Ale i tak. Koľko filmov sme dali? Koľko predstavení v divadlách? Radšej nerátajte. Žiada sa mi napísať, že je hanba, že všetkým nedošlo o aký vážny nástroj sa jedná. Tak už snáď pomaly zasvietime, nie? Počkáme na niečo lacné z USA alebo slnečnej Itálie? Alebo dačo hodia Nemci bez licencie, nie? Nie, nie a ešte raz nie! Tu sa treba pohnúť, inak budeme vždy len v obrane, ale tu sa žiada čin, tu sa žiada lepšie umenie, akým nás oblbujú.

Už iní v tomto priestore upozorňovali, že boj s liberálmi sa začína na poli kultúry, nie na poli politiky.

Nech Boh žehná Slovensko, krajiny České!