desjano

pokračovanie predošlého článku

Gipsy Smith prežil dve vojny. Tú prvú strávil veľmi aktívne. Nemusel sa vďaka svojmu veku veľmi obávať toho, žeby ho nasadili. V Anglicku nedostal nejaké špeciálne ponuky. On nechcel váhať a chcel byť blízko toho, kde sa veci dejú. Skôr chcel byť s ľuďmi, ktorí v mladom veku nielen že nastavovali život. Vo veľmi vysokom percente ten život aj položili. Prihlásil sa do spolupráce s jedným veľkým evanjelizačným dielom, ktoré mu umožnilo pracovať veľmi moderným spôsobom.

Pre vojakov vytvorili veľmi blízko frontovej línie miesta, kde sa mohli zohriať. Kde si mohli posedieť, čítať noviny, dostať nejaké jedlo navyše. Naozaj v tomto je to pekné, že nechceli len vytvoriť bohoslužobné stany, alebo stany, kde by sa kázalo. Skôr mám z toho pocit, že akosi čakali od tých mladých mužov, že prejavia záujem niečo počuť. Samozrejme určite sa tam jednalo aj o priamu evanjelizáciu. O odovzdávanie dobrej zvesti v takých brutálnych podmienkach, ako boli zákopy prvej svetovej vojny.

David Lazell sa nám snaží ponúknuť nám aj myšlienku, že Gipsy Smith patril medzi prvých, ktorí sa venovali aj rozhlasovej evanjelizácii. Patril medzi priekopníkov. Rovnako ako v prípade jeho živých stretnutí, kázaní, tak aj tu sa podarilo veľmi zaujať svojich poslucháčov. Rozhlasový prejav bola aj jedna z posledných vecí, ktorú vo svojom živote urobil ako svetoznámy uznávaný kazateľ, evanjelizátor.

Veľkou pikoškou v tejto knihe je, že keď teraz skoro pred koncom nášho rozprávania vám poviem, že tá kniha má nielen úvod. (ja sa to tu teraz pokúšam nalistovať.) Má predslov k slovenskému vydaniu. Má predhovor. Má ďalší predslov. A úvod samotného autora.

Aj samotná kniha je naozaj špeciálna. Na konci autor pripojil správu o prebudení v rómskom národe dnes. K tomu sa ešte môžeme vrátiť.

text je prepisom relácie

Teraz chcem povedať aj jednu veľmi špeciálnu pikošku. Jemu umrela manželka, mal pomaly 85 rokov. Napriek tomu sa rozhodol, že sa znovu ožení. Vzal si svoju sekretárku, ktorá mala 27 rokov. Bola vysokoškolsky vzdelaná. Bola mu vynikajúcou asistentkou. Autor sám je trochu v rozpakoch, ako toto vysvetliť. Podľa toho, čo tu píše, celá vec bola veľmi korektná. Gipsy skôr nechcel vyvolať pohoršenie. Nechcel žiť v akomsi vákuu, tak tejto žene ponúkol manželstvo.

Gipsy Smith sa netajil tým, že sa nepokúša vymýšľať, zostrojiť, komunikovať teologickú doktrínu, že nechce byť nejakou formou ani cirkevným činiteľom. Mal spočiatku skúsenosť s Armádou spásy. Neskôr, ako tu vnímam, mal komunikáciu s Metodistami. Dokonca pôsobil vo vedení niečoho, čo si hovorilo Slobodné cirkvi. Potom, ako sa rozišiel s vedením Armády spásy, žil v istom zbore v meste, ktoré bolo veľmi priemyselné. On robotníkom veľmi dobre rozumel. Šlo tam o nejakú vec, že nesmel prijať žiadny dar. On prijal nejaký dar, nejaké hodinky, čím sa spreneveril zásadám, ktoré mal ako príslušník Armády spásy. Ľudia chceli, aby zostal, tak zostal. Vlastne prestal byť poplatný jednej komunite. Od tohto momentu sa veľmi snažil, aby zhromažďoval ľudí zo všetkých možných cirkví. A nielen to. Po obrátení ľudí vracal do svojich materských cirkví. Snáď netreba ani povedať, že sám sa nikdy nepokúsil založiť svoju vlastnú cirkev.

A predsa dodnes máme niečo, pri kolíske čoho stál. Čo vlastne istým spôsobom pomáhal založiť. Sám autor uvádza, že Gipsy Smith patrí medzi zakladateľov, inšpirátorov, patriarchov, praotcov letničného hnutia, ktoré neskôr vyprofilovalo charizmatické hnutie. A neskôr niečo, čo sa zvykne hovoriť tretia vlna. Je to niečo, čo je pre mňa veľmi blízke a mám to rád. Preto aj to, čo tu čítam, je veľmi príjemné.

text je prepisom relácie

Gipsy Smith, Róm, veľmi charizmatická, silná osobnosť. Muž, ktorý aj počas svojich kázaní zdôrazňoval, že nerobí rozdiel vo farbe pleti, ako to nerobí Boh. Hlásal Ježiša Krista. Mnohí ľudia našli spásu. Dnes by sme ho mohli porovnávať s Billy Grahamom. Tento muž bol evanjelizátor. Je to mimoriadna funkcia. Aj my dnes niečo také potrebujeme. Špecialitou takejto funkcie je, že je na to potrebný aj akýsi veľmi osobný dar, charizma. Schopnosť byť milý, byť schopný prijať a byť prijatý, aby sa mohla začať komunikácia, hoci navonok môže vyzerať veľmi jednosmerná.

Evanjelizácia je niečo, bez čoho cirkvi zomierajú. Nemyslí teraz len počtom. Zomiera ich duch, pretože misia je súčasťou cirkvi. Je len veľkou túžbou každej cirkvi a mňa osobne tiež, aby sa znovu rodili takéto vynikajúce osobnosti, ktoré by hlásali Ježiša Krista.

Ja vlastne znovu len zopakujem myšlienku, ktorú som povedal aj toto leto na jednom festivale, kde som vystupoval s rómskymi deťmi. Keďže sa roky venujem práci s Rómami. Boh nepozerá, keď si vyberá, či je to Róm alebo biely človek. Alebo černoch. Pre neho je dôležité srdce. Možno predsa pozerá. Pozerá na to, akí sme často pyšní. Aké máme tvrdé šije. Ako sa už kedysi vyjadril o Izraelcoch. A siahne tam, kde by sme my nehľadali. Kde je to pre nás – v úvodzovkách – špinavé. Vyberá si aj medzi Rómami. A títo ľudia – a ja mám túto skúsenosť – nám v mnohom môžu poslúžiť v mene Ježiša Krista .

David Lazell Slovenské evanjelizačné stredisko pre médiá Bratislava 2005, ISBN 80-88863-32-5

literárny občasník

des Jano

+