desjano

Ležal som na holej betónovej dlážke svojej cely v starých mierne smradľavých háboch. Rozmýšľal som, či by som sa nemohol cítiť dobre. Nemusel som ležať na zemi, ani na betóne, ale ležal som. Až neskôr som pochopil, že niekomu by sa to mohlo zdať trochu divné. Myslím zvonku. Držal som sa. Svet sa znovu dal do pohybu. A možno zase nastane. Nastane svet. Budem načúvať a bude zasa stáť. A to všetko v čase zlom ako skok z vodopádu do hĺbky tvrdej, hoci na dne je zase len voda.

Človek je plný strún. Je prebodnutý strunami. Je závislý na strunách. Je ako nevedomý nástroj, vždy otvorený nárazom a zvučí. Bolestivo zvučí, hľadá polohu v nemote cely, snaží sa objať vlastné telo, ale bolesť stále bodá. Zviera a ničí.

Ktovie, možno je nádej príznak konca. Najhorší prízrak. Lebo znovu uchopiť nádej je poriadna odvaha. Mimoriadna. Je to zvláštna požiadavka bielej bytosti v tmavej cele. Postaviť sa vo svojej dôstojnosti. Ale ako väzeň nemám dôstojnosť. Tak dobre… dvíham sa, obrezrám sa. Ale dôstojnosť… nie…. nemám ju.

A predsa duša neoklame samú seba! Je zelenou lúkou v tmavej celej. Je všetkým vyšším ako podlaha cely. Je sama v sebe a s bielou bytosťou. Je to nočný balet tápania. Chvíľa a príde mi do očí celá zelená nádej nového kontinentu a jediný pokus o dotyk a všade sa drží strohá fazóna cely. Aj tiene noci, také povzbudivé.

Nádej je nová bolesť, pretože je tu stále. Ale nič viac. Chodila celú dobu povinne na návštevu. Potom ju pár rázy ako prvú a mŕtvu vyniesli z cely. A pri najbližších návštevných hodinách sa vrátila zasa. A potom zasa tma cely. Dosť bojazlivo som sa prizeral tomu divnému správaniu a nerozumel som.

Musím si to priznať. Dobre. Pripustím na chvíľu do vedomia tie slová. Ale len slová. Oznámili mi, že ma pustia von. Ba z nočnej diaľky chcel zasvietiť lúč. Maličký, skoro tma. Neznesiem ho. Túžil som po svetle. A keď je odrazu tu, je mi zima. Neznesiem svetlo. Ja predsa nemôžem mať svetlo, ja ho nedokážem abstrahovať. Zdržať ho v sebe. A potom… Určite ho zničím. Nemôžem.

Nevedel som, ze svetlo je také hamblivé a predsa také … také, ako to povedať, odvážne a zmyselne zasahujúce nielen telo, ale až ducha. Chvíľu som mu posielal v ústrety ruku, už som neležal. Postavil som sa. Uistil som sa, že som sám. Až potom som natiahol tú ruku. Sprvu len tak… niekto by povedal placho. Svetlo bolo v mojej ruke. Bolo krotke. Bolo ako moje domáce zvieratko.

Nikto by o tom nemal vidieť. Nikto sem nevojde a predsa ho treba schovať. Ten lúč sa tu vystavuje úplne nehanebne. Svetlo ako istá strnulá, šialene dlhá… ruka Boha. Preniká ma, trápi ma. No veď nie je Boh na nič iné ako na nádej a trápenie? Opeká ma v noci svojim svetlom. Utekám do iného kúta a vrátim sa do toho, kde dopadá svetlo.

Ako si človek privikne. Ako nikdy duša nie je mŕtva. Ako vždy bezpečne rozozná, že Boh na chvíľu zadržal svetlo, aby z nebeských diaľav, z temnôt vesmíru a tisícov iných lúčov, po mnohých zdržaniach a zadržaniach ako sa sťažoval Michal, archaniel vojska nebies, aby prišlo. A prosto si tu bolo. Vyžarovalo. Odkrývalo steny ako šaty cibule. Aby skoro evokovalo vôňu budúcej metamorfózy.

Bože, veď je to strašné. Abrahám nádejou proti nádeji, tak som to čítal, odpodstatnenie podstaty, aby bola zpodstatnená, naplnená, vykročil k Tebe. Ale ja nie som Abrahám. Som potulný pastier tmy a môj otec tiež bol potulný Aramejec. Pozri, ako nenápadne s Tebou vyjednávam. Ako jednu ruku ponúkam a druhú ukrývam v špinavom kúte nebesky belasej cely po novom svetle.

Hviezdy na oblohe ako bodky celých a polonových nôt. Ako Bachove jemné chlácholenie. Abram ako nástroj a struny. Ako vnímanie samého seba. Vlnových dĺžok odrazu, Boh je jeden. Ale je to nádej proti neexistencii. Toľko ako hviezd. To sa nedá zniesť!

Blíži sa ráno. Abrahám zaspáva na svojom pútnickom lôžku. Vykročil a leží. Dosť sa nahľadel na hviezdy. Mám iróniu. Neodvážim sa ho budiť. V blikote denného svetla sa môj lúč stráca. Je tu? Ranná stráž ma nájde skrčeného. V odraze mojich očí, možno ešte ďalej, je zapísaný jemný kúsok plátna, lúča. Posolstva Boha. Vysokého, vzpriameného nad skrčeným väzňom. Duša si pamätá jeho otcovský bozk. Nútiš ma vstať. Ale ja musím myslieť na to, čo sa dialo tejto noci. Som unavený. Moje čelo je spotené. Srdce ešte stále bije. Struny cvendžia. Som unavený nástroj. Ja neviem, čím som, či som ho prijal. Len viem, že sa to celé deje.

A žeby taká noc ešte mohla byť!

+