Možno by som mal rozdeliť na troch ľudí, všetci by – som rozpažil ruky a všetci by – som kráčal tromi lúkami, tromi šľapajami podkúvať tri svety. Tri krát by sa zablískalo, tri krát by aspoň zaiskrilo a hral by Vivaldy, ale tri koncerty.
Tak bež alebo sa rozbehni alebo niečo hoď. Len nestoj, nestoj, len nespor na horší čas a daj mi niečo pekné. Tri krát denne utekám, lebo viem, aká vzácna je krása. Aspoň tak ako pokoj a ku nim ten cit. Ale ten nechcem prezraziť, ani zatajiť, tak možno prípadne žiť.
Všetko natrojo, keď nie je ani raz. Je to fatálna diléma, je to myslené bytie, je to teraz.
Horská lúka a dve úbočia. Tri tmy, tri oddelenia od možnosti niekam ísť, prísť a byť objatý. Sú aspoň tri slnká nad tými stráňami. Každý chce mať svoje, skryjem tie dvoje a jedno si nechám, kým mi uniká.
Horská lúka a tri kvety. Cuzie deti v podobe troch stromov. Trochu vody do troch kvapiek.
Trochu písať, trochu čarbať, len neodložiť atrament. Tri stromy v jednom vetre, spektrum farieb a biele svetlo.
Čo nikdy neuhasím smäd? A pri menuete na chvíľu na to zabudnúť, tri kroky vpravo, tri kroky vľavo, tri kroky doprostred. Občas vymeniť menuet za smäd.
Na tú horskú stráň by prišli tri devy, tri krát by zatlieskali, dva razy sa pousmiali a raz zakývali. Lebo počet nikdy nepustí, je neúprosný a raz nás zničí. Keď odídu, ostanú mi tri kríže nad stráňou ukryté, jemne zaryté, drevené. Ten prostredný je tretí, je nežný, je menší.
Ako sa traja zmestíme na jednu stráň, všetko je malé, nikdy nič nestačí a všetko sa hýbe. Mocný Bože, vyšší ako kríže, povznesený, nikdy mi nedaj zahynúť. A predsa tu nechcem chodiť večne. Všetko sa uberá vyššie ako som ja.
Ak chcem ostať pravdivý, vezme ma to so sebou. Budem sám, jedno nezdobné rúcho, opustené telo. Predpovedať zánik na krásnej stráni, to patrí k sebe. To je to, čo som už napísal. Hlas organu.
Tá lúka pravdaže nie je moja, je alpská, je cudzia. Mnoho rázy som rozmýšľal, hoci tu sa to nepatrí, či naše lúky…. ťažká spomienka, blízka veža kostola, známe domy. Bol by som viac sebou, keby som tam bol, alebo snáď je to jedno? Neviem. Nikdy sa to už nedozviem. Preto traja výjdeme na tri cudzie lúky, ale ani na jednu svoju.
Človek je tak naplno sám, hoci kráča ako traja. Jednými očami pozerám a tromi pármi, svojskými očami. Samota je asi taký dar ako pravda, ako voda. Je a nie je, je všade a uniká. A keď zahrmí, zas spadne. A prídu tri iskry. Všetko sa vo mne obnoví, niečo zostane, a z čohosi ubúda. Len žiaľ je ako kameň, ako skala, ako pietra seréna. Dobrý na sochy.
Len jedny nohy, krájajúce krajinu na tri, jeden Boh a jedna Biblia. Do seba som zavrel tri priepasti, ba aj seba, iba Boh odchádza. A zase príde v tej istej sekunde rozhovoru. A písania.
Stráň sa nemení, je už navždy taká, navždy tam stojím, navždy sa nehýbem.
Tri iskry ma blažia, sú len moje, tri perly, tri nábrežia. A vrchovatosť snov a rozprávok. Vrchovatý Boh nado mnou. To je tichá modlitba, nepravá extáza a Duch vo mne. A ak príde po úvodnej radosti plač, tak má to tak byť. Aby sa to mohlo otočiť, pootočiť, zameniť tvár zeme.
Krývam za modlitbou a hoci tromi pármi nôh, krývam. Bolia ma kolená, ťažko kľakám, ale ťažko sa dvíham. Takto si predstavujem príbeh olivovej hory, ale bez kalichu a bez anjela.
+